Paganini ve víru erotických vášní (1989)

Kinski si svoj životný projekt napísal, natočil a zostrihal určite s vášňou, energiou a zápalom, ale predsa len, keď už aj šialenec Werner Herzog povie, že nejaký scenár je nesfilmovateľný, tak aj je nesfilmovateľný - alebo aspoň výsledok nebude príliš vysokej hodnoty. Určite treba pochváliť celkom dobré kostýmy a rekvizity, výpravu, hudbu a pár zaujímavých replík a scén. Po technickej stránke je ale film natočený veľmi chabo, vraj bez umelého osvetlenia, čo možno dodáva scénam realistickejší nádych, ale je to vcelku nanič, keď človek takmer nevidí, čo sa deje alebo si zvyšky scén skôr musí imaginárne "dopredstavovať". Po zvukovej stránke je to už definitívny neúspech na plnej čiare. Anglický post-synchron jednak na viacerých miestach nesedí a hlavne je nekvalitný a v niektorých momentoch nie je vôbec rozumieť, čo sa postavy snažia povedať. Najväčší zádrhel je ale samotný dej a scenár (oboje z rúk Kinského). Tento film prakticky ani dej nemá, je zložený iba z 1,5 hodiny (nezostrihaná verzia) striedajúcich sa scénok, kde sa striedavo 10 minút nič nedeje, potom príde rýchla 5-minútová scéna plný rýchlych a takmer nezrozumiteľných dialógov a takto ďalej až do konca, pričom všetky 10-minútovky sú plné nekonečných spomalených záberov, flashbackov a veľmi zvláštnych dejových výplní (napr. donekonečna opakované jazdy kočom). Nemožno tiež nespomenúť otvorené erotické scény zobrazujúce buď sex alebo ženské masturbácie, povkladané striedavo do dialógových alebo spomienkových sekvencií a ktoré nemožno za hardcorové označiť iba preto, lebo sú vraj simulované (aj keď minimálne pri jednej z nich je jasné, že nie je) a na ktorých film prakticky stojí, keďže Kinski sa rozhodol, že to je jedna z najdôležitejších vecí, ktorá ho vraj s osobnosťou skutočného Paganiniho spája - spolu s celkovou kontroverznosťou, kritikou katolíckej cirkvi alebo silného napojenia na syna. Herecké výkony sú priemerné až prehnané a afektované, vedľajšie postavy sú iba dejové alebo sexuálne krovie, jediné stále postavy sú Paganini a jeho syn, zahraní skutočným otcom a synom a ktorých vzťah (trochu úchylne pedofilný) je druhým dôležitým prvkom filmu. Kinského výkon je síce energický aj vyčerpávajúci (ako to zrejme aj malo byť), jeho ekvivalentné zobrazenie Paganiniho (ktorého si našiel, keď ho Kristus a DostojevskéhoIdiotprestali baviť) ako rockovej hviezdy je zaujímavé, na husle sa iba tvári, že hrá, čo je najjasnejšie v závere (zámena pravej a ľavej ruky) a dokopy o Paganiniho skutočnej osobnosti povie iba to, že to bol sexuálny maniak a šialený, geniálny a démonický huslista. Pár útržkov o jeho živote je narýchlo vysypaných v niekoľkých krátkych vyššie spomenutých 5-minútovkach, dej je navyše poprehadzovaný a niekde sa naozaj nedá rozoznať, čo označuje minulosť a čo prítomnosť - aj keď tu ani žiadna prítomnosť prakticky nie je. Tento film sa z filmového hľadiska hodnotí veľmi ťažko, sčasti je vidieť, že režijne sa Kinski niečo priučil u Herzoga, ale v prvom rade zostal sám sebou, film natočil veľmi svojsky, akým bol aj on sám a tým pádom - podľa mňa - hodnotiť tento film znamená hodnotiť Kinského samotného. (Mňa osobne niektoré časti zaujali až fascinovali, iné zas nezaujali až znechutili - čo môj názor na Kinského vyjadruje celkom trefne.)

Ono se na to dá koukat ze dvou úhlů... Jednak jako na umělecky stylizovanou mozaiku plnou snové atmosféry, rozmanitých nálad a téměř impresionistických obrazů které Klaus skládá odvážně vedle sebe na základě pocitů a intuice bez ohledu na to jestli výsledek bude obvyklý či divácky atraktivní a stravitelný. Tvoří svůj egomaniakální autoportrét skrze Paganiniho osobnost a nutno dodat, že ty paralely jsou často tak výrazné, že nelze pochybovat o tom, že pro Klause to musel být velmi osobní a nitroobnaující projekt. Je až mrazivé jak se mu díky mapování Paganiniho/svého života povedlo nahlédnout do vlastní blízké budoucnosti a vlastně zdokumentovat svou smrt........... Stejnětak jde na celý film koukat okem skeptičtějším, které stylizaci vidí spíše jako prostor pro maskování myšlenkové neucelenosti, režijní nevyzrálosti a technické průměrnosti... Já mám Klause rád a tak jsem ochoten otevřít se první variantě. Vysnil si to a přes extrémní obtížnost ( i Herzog mu to odmítl režírovat jako nezfilmovatelný projekt) se s tím popral nesmírně statečně. Zvláštní a osobitý film.

Klaus byl dobytek ... geniální dobytek ...

Klaus Kinski konečně natočil to, po čem tak dlouho toužil. Tak mu tu neberme. /// XIII. seminář archivního filmu, UH 2011

S tímhle filmem se to má asi jako s jistým pouličním hudebníkem, k němuž jsem jednou přistoupil a podal mu bankovku se slovy: "Vemte si to, ale jen pod podmínkou, že už vás tady dnes neuvidím a neuslyším." Hvězdičkami nehodnotitelné, zvláštní uznání ovšem zaslouží člověk, který vymyslel český distribuční název.