Nemilovaní (2017)

Sonda do prehnitého manželského zväzku, v ktorom rodičia nemajú radi nielen jeden druhého, ale ani ich vlastného 12-ročného syna. Keď sa rozvádzajú, hádajú sa, kto sa ho ujme. Nie je to však obvyklý boj o dieťa, ale naopak - ani jeden z nich ho nechce. Keď sa to chlapec náhodou počas jednej z početných hádok rodičov dopočuje, načúvajúc za dverami, rozhodne sa ujsť. Každý z rodičov už má nového partnera a tento synov útek berú ako ďalší problém, ktorý im ich dieťa pripravilo. Hnev prevláda nad akýmikoľvek náznakmi lásky. Je alarmujúce, ako môže niečo takéto vo svete vôbec existovať.

Už dlhú dobu som nevidela nič silnejšie. Môžem sa s relatívnym kľudom pozerať na čokoľvek ale pohľad na to plačúce dieťa, cítiace beznádej, na to dieťa, ktoré nikto neľúbi, nikto pre neho nemá pekného slova, nikto mu nedá pusu na dobrú noc, to je niečo čo ma devastuje. Matka chlapca je primitívna, citovo chladná žena, ktorá miluje iba seba a jediné čo ju zaujíma je či má vydepilovaný ritný zvierač a urobené vlasy aby bola sexy. Keď však vidíme jej psychicky narušenú matku, prestaneme sa tomu čudovať. Kto nezažil lásku doma, nevie ju ani odovzdať ďalej. Otec chlapca je rovnako citovo chladný, o svoje dieťa sa zaujíma ešte menej než jeho matka ale to mu nebráni urobiť ďalšie dieťa svojej mladučkej milenke, ktorá je mimochodom tiež egoistická a sprostá. Škoda, že nevieme v akom prostredí tento chlap vyrastal. Obaja manželia si žijú dobre, na ulici nie sú, peniaze im nechýbajú, žena má dokonca veľmi bohatého nového chlapa ale aj napriek tomu sa idú chlapca vzdať lebo im prekáža v ich nových životoch a vlastne im prekážal aj v tom starom živote a celé jeho narodenie považujú za pôvod ich nešťastia. Chlapec nechtiac počuje, že má skončiť v decáku a preto sa radšej pominie bohvie kde a nikdy sa nenájde. Obom rodičov tak splní ich sen aby neexistoval. Na konci filmu vidíme, že obaja rodičia sú vo svojich nových životoch aj tak nešťastní, otec svoje nové dieťa neznáša a lezie mu na nervy všetko okolo neho. História sa opakuje. Ono totiž príčinou ich príšerného života bolo vždy to, že sú obaja príšerní ľudia neschopní lásky a nie to, že mali spolu nechcené dieťa. Zaujímavo vykreslený je tu z psychologického hľadiska aj výber nových partnerov, tí totiž o situácii s chlapcom vedia, vedia, že má skončiť v detskom domove ale napriek tomu nikdy nenavrhnú aby si ho ich partner zobral k nim, nikdy sa nepokúsia vdýchnuť nejakú lásku do tejto situácie, nezaujíma ich to. Človek, ktorý nemá v sebe lásku si vyberá rovnakého partnera. Filmu vládne obrovská prázdnota a chlad. Jednoznačne môj najobľúbenejší Zvjagincev.

Hodne dobrá dráma, ale mám dve pomerne závažné výtky. 1 - vzhľadom na svoju dosť dlhú stopáž sa nedokáže dostatočne pútavo vykryť a vo výsledku tak nie je úplne čistým záberom na divácku hlavu, pretože v dôsledku toho je občas nútený nesústredene myšlienkovo odbočiť napriek tomu, že sa snaží dané dlhé statické zábery vnímať ako významný prvok pre prenesenieZvjagincevovhorukopisu s vnímaním jeho zámeru ako podstaty pre následný efekt, ktorého hĺbku by tieto nielen dopĺňali, ale prakticky aj na ceste sprostredkovali. 2 - úžasná hypnotická hudba, ktorej je však celkovo žalostne málo, a teda pokiaľ je, dotvára výrazný podiel na funkčnosti akejkoľvek scény, ale pokiaľ nie je, značne jej chýba. Vzhľadom na tunajšie hodnotenia som asi ani nemohol čakať nič slabé a viacmenej zostávam určitým spôsobom aj mierne očarený, ale od tých ospevovaných umeleckých čŕt som jednoznačne čakal viac.

Zvjagincevov Leviatan ma príjemne prekvapil, takže som podobný pocit očakával aj od tohto filmu. Nedočkal som sa. Námet ma zaujal, časť dialógov ma svojou surovosťou a bezcitnosťou prekvapila, kameru a hudbu som si všimol, ale to je asi tak všetko. Film môže mať pomalé tempo, ale nesmú to spôsobovať zbytočné scény, ktoré pôsobili až rušivo. V Rusku som bol už dávno, ale jediný záber, ktorý mi ho pripomenul bol z pitevne. Ostatné reálie aj dobrovoľní záchranári mi pripadali príliš potemkinovsky. Možno ma Zvjagincev prekvapí príjemne nabudúce.

Od symbolismu se Zvjagincevova imaginace během let překlopila v až nesnesitelně doslovný naturalismus. Příležitostná zajiskření čehosi nečekaného jako by nyní jen utvrzovala v povrchnosti celé existence. Jako Emile Zola se i tento pozdně moderní režisér zamiloval do popisování a jako dávný francouzský romanopisec i on vědecky vykládá, jak se z lidské existence prosáklé egoismem, konzumerismem a prostředečností rodí odcizení. Nic nového pod sluncem. I ten nejpovrchnější divák ale může ocenit, jak rafinovaně a mnohotvárně tuto pozdní fázi civilizace Zvjagincev vyjadřuje. A jak demokraticky: dostane se na každého… Pro jednoho je tu napětí, pro druhého erotika, pro třetího technicistní džungle sociálních sítí prorůstající setrvačně tepajícími organismy nebo kriticky státních institucí v postkomunistickém Rusku. – Ale abych jen nekritizoval, druhá polovina filmu – po nekonečné, vyprázdněné expozici, polopatické a na umělecké dílo příliš pravdivé – má spád, který by mu mohla závidět nejedna detektivka. Na druhou stranu – zajímá ještě diváka, co se s chlapcem stalo? Nebo jen hledá klíč k jinotaji, který si jej přitáhl a který – doznávám – doslovuje skvělý záběr na krkavčí Žeňu v dresu s nápisem Russia na trenažéru. Tato alegorie Ruska, žena běžící jako krysa v kole, doslovuje dějiny ruské mentality i předznamenává zkázonosnou vyprázdněnost budoucnosti té velké smutné země. – Za dočasné uzavření režisérského příběhu Andreje Zvjaginceva vděčím Edisonline a jen lituji, že tato platforma nezpřístupňuje svým pravidelným uživatelům jeho podstatně důležitější filmy Vyhoštění a Návrat.