Modrá nota (1991)

Začiatok je klasický Żuławski, avšak s malým twistom, teraz predstavuje naraz oveľa viac postáv. Postavy vykazujú klasické Żuławského črty, sú excentrické, nestabilné a rozprávajú jedna cez druhú, teda niekedy sa skôr prekrikujú. Je to chaotické a ťažké sledovať, ale keď sa to utrasie a človek sa dostane do kadencie filmu, tak ide o veľmi dobrý zážitok. Oproti jeho iným filmom ide skôr o klasickejšie dielo. Dej je jednoduchý a ľahko pochopiteľný, ide tu o rozpad Chopinovho vzťahu s George Sand, medzitým jej dcéra dospieva a dáva Chopinovi najavo svoje city.  (Melo)dráma je podaná vo zvyčajnom vysokom registri a funguje tu celkom dobre: je zmiešaná s burleskou, iróniou a s klasickou šialenosťou. To prispieva k bohatšej dramatickej štruktúre. Film sa pohybuje na pomedzí reality a umelosti. Niektoré z viac mýtických, fantastických prvkov mohli byť lepšie rozvinuté. Najexpresívnejšie kompozície obsahujú tieto prvky, ale myslím si, že ich mohlo byť viac. To isté platí pre bábkové divadlo: je to zaujímavý nápad, ale okrem jedného dobrého vtipu a jedného predstavenia je nevyužité. Čo je tu zaujímavé je samotný Chopin, ktorý je na Žuławského pomery stoická postava a vytvára pekný kontrast. Postupný fyzický a psychický úpadok, morálne dilema a potlačená sexualita (všetci sú tu veľmi nadržaní), toto všetko tu je veľmi dobre spracované. Esteticky je to ďalší krásny Żuławski. Konvenčnejšie ako Boris Godunov, ale Żuławski a jeho pravidelný kameraman Andrzej Jaroszewicz dokážu z uzavretejších priestorov vyťažiť maximum. Kamera sa kĺže dokonale osvetlenými salónmi a chodbami s malebnou krásou.

Úplne mimo, tvorcovia tu všetky veľké osobnosti hudby a literatúry ukázali ako nejakých pomätencov, čo v kuse len skáču, kričia, váľajú sa po lúke a hneď na to plačú. Totálne sfetovaní hippisáci. Navyše komunikujú medzi sebou skoro vo veršoch, no trapas proste, neboli to snáď bežní ľudia ako každý iný? Ak je Chopin romantický pianista, to neznamená, že sa dennodenne pozeral von z okna s pritepleným pohľadom. Dej je totálnou tragédiou, pozitívom je výborný výkon Marceau.

Kavárenské matiné. Umělecký, prominentní dýchánek. Ze salónků nekonečná nekonvenčnost se line. Soužení i plameny, ze dveří, z okenic. Měkké sofa pro volný trh lásky a umírání. Zahořet, zatoužit, neuzmout křídla, neuzmout zhola nic, fantazii se skutečností doprovodit. Básni (od) srdce, básni, odemknuté lyrickým klíčem, výjimečně poctivou magií, se podrobit. Uvnitř duch slibné slávy, en plein air duch velectěné liberté.

Lyrické, melodramatické, poetické a skvele! Typický Zulawskeho filmu. Absurdné a komické scény, okúzľujúce a pohľadné herečký (šarmantná Sophie Marceau), snovosť a teatrálnosť. Film zobrazujúci posledné dni virtuózneho skladateľa Frederika Chopina ktorý žije vo veľkosvetskej spoločnosti a stretáva sa s významnými, súvekými osobnosťami ( maliar Eugène Delacroix alebo spisovateľ I.S.Turgenev či prozaik Alexander Dumas). Vo filme neustále hra zložitá artificiálna hudba (Chopin, Bellini) ktorá nie je moc výrazná. Vo filme sa objavujú fantasmagorie, fantastické a neskutočné bytosti (strašidla, prízraky, mýtické postavy). Sophie Marceau ako necudná Solange zvláda svoju role dobre aj keď jej herecké kvality sú pre mňa diskutabilne, ale ako žena je rozprávkovo krásna. Neviem či by sa pačil aj ne-fanúšikom Zulawskeho ale ja som si ten zvláštny a neznámy snímok ohromne užil. Subjektívne 95% Objektívne 60%.

Skvostná bláznivina plná krásných Francouzek, jež obletují Chopina a další vybranou společnost.