Šílená láska (1985)

Żuławski je jednoznačne jeden z najzaujímavejších režisérov. Veľmi manický ale napriek tomu extrémne kontrolovaný a precízne štruktúrovaný film. Chápem, že na prvý pohľad sa môže niektorým divákom zdať, že ide o totálny nonsens ale obsahovo a formálne ide o rigorózne vystavané dielo. Takéto niečo nemôže natočiť človek bez vízie. Môj problém skôr tkvie v tom, že ako pre diváka je pre mňa veľmi ťažké a možno aj nemožné sa naladiť na emočnú vlnu na ktorej Żuławski pracuje počas celej dĺžky filmu. Niektoré scény sú veľmi efektívne emočne ale pár ma úplne minulo. Technicky však ide o majstrovské dielo: groteskné, trochu gýčovité, vtipné, šialené so svojou vlastnou vnútornou logikou. Myslím, že keď film pozriem tretí krát, tak ma zas bude o niečo viac baviť a nájdem v ňom zaujímavé nové veci, aj keď neviem či ho niekedy budem úplne zbožňovať.

Vsetci sme skazeni, uz niet co si odpustat, uz nechceme milovat, staci nam ak mozeme vlastnit. Co je prirodzene a spravne, sa uz nenosi. Vznikla apatia nas zoziera, nebranime sa, len ustupujeme, raz kricime, inokedy placeme. Milujeme utrpenie. A utrpenie nas nadobro pohlcuje. Vykupenie byva smrtelne. Avsak aj v takomto svete existuje laska. Sialena laska. Film A. Z volne podla romanu F.M.D. – Idiot.
Uz prva scena – lupez banky, je plna dekadencie. Peniaze nic neznamenaju, kludne ich mozme spalit, kradneme pre vlastne potesenie a zabavu.
Leon-idiot, cista dusa prichadza z madarskej liecebne a zoznami sa prave s touto dekadentnou skupinou, vedenou Mickeyim, chranencom Marii, do ktorej sa zamiluje. Mariina matka je zavrazdena partiou vplyvnych muzov a Mickey zacina kazdeho postupne likvidovat, ale nie preto, ze by Mariu miloval, staci mu kde ju moze vlastnit a ovplyvnovat a kde vsetkych vrahov zabije potom bude kral. „Zabili ste mi matku pre vase potesenie, moju matku-kurvu, ja som kurvauz nevladzem, zomriem, ale zato milujem“
Vyborne natocena je uz spominana scena vrazdy Mariiinej matky. Sialenstvo uveznene v kazdom s tych muzov je a ostane stále zive. Cel;a scena je prehrata spomalene a vsetko umocnuju vykriky obete, ktore napriek tomu, ze ich nepocujeme, tak ich citime a podobne jako matkine na scene su aj nase vykriky neme. Postupne pribudaju dalsie obete, matkiny vrahovia ubudaju. Mickeyho vrazdenie je také iste jako vrazda Mariinej matky, krute a zbytocne. Scena z divadla (podbne aj vo filme Moje noci su krajsie jako tvoje dni, Blanche při kabaretnom vystupeni), v ktorom Maria skoro az sialene cituje svoj part, ktory parti matkinmu vrahovi sediacemu v divadle, je vysmechom celej nasej spolocnosti. Divaci nechapu, alebo ani chapat nechcu, ake velke utpenie je sa zarezava v kazdom z nas. Hnijeme z vnutra a ten hnus sa nam coraz viac paci, uvedomujeme si ho a zaroven osvojujeme (podobne jako napr. V Americkom psychu). Zacalo nas pritahovat vrazdenie, nevieme sa nabazit, kedy pride dalsia obet, alebo Almodovarova Kika, kde Nicholas prirovnava vrazdenie k strihaniu nechtov na nohach.
A v takomto svete je clovek schopny este niakeho citu? Sme uzavreti sami medzi sebou, dusime sa, nicime, nevieme sa milovat, nechceme sa milovat. Postava Marie, je podobna s Blanche (Moje noci su), obe su uveznene v prostredi v ktorom ziju a az prichodom lasky (Idiota a Lucasa) sa pokusaju oslobodit od svojej minulosti. Maria však nie je vrah, spominana scena v divadle, tak vyznieva aj jako odpustanie matkinim vrahom, chce len aby ju pochopili a aby si uvedomili, coho sa dopustili a svoje ciny olutovali. Maria tak predstavuje vlastne hriesnu a neskor svatu Mariu Magdalenu. Je však mozne prezit v tomto sialenom svete a milovat sa? Sialeny je aj policajny detektiv, jako sa neskor ukaze Mariin otec, ale ani on nedokaze zabranit bliziacemu sa smutnemu koncu. Postava je v pribehu prakticky zbytocna a celkovy zmysel, ma iba v tom, ze podobne jako ostatne postavy je aj ona sialena. Detektiv pracuje viac pre svoj osoh, jako pre zaujmy obeti.
Sialenstvo videne ocami idealistickeho idiota ho prinuti navzdy opustit tento svet a vidat sa cestou spat do Madarska.

Vidět Sophie Marceau nahou určitě nestojí za dvouhodinovou trýzeň ve společnosti jeblých anarchistů.

Andrzej Żuławski mě tedy dokáže pořádně vytočit, vyburcovat a totálně rozhodit. Jeho zběsilé tempo a teatrálnost balancuje na samé hranici snesitelnosti. Ale vždycky mě baví, vždycky mě nutí přemýšlet, nedá se zapomenout.

Dvě hvězdy jen za přenádhernou Sophii, jinak je to pro mne příliš abstraktní a tudíž nestravitelné.