Keiko desu kedo (1997)

Poézia všednosti je jav, ktorý sa hlavne u východných režisérov teší veľkej obľube. Šion Sono, ale aj v tomto prípade experimentuje s formou. Farebný priestor ako kontrast k nude, rovnako ako zasnežená krajina kontrastuje s farebnou dievčinou. Skúste v tomto objaviť šťastie, napätie, očakávania, smútok a obavy. Všetko tam je. Ale tak jednoduché, tak neisto prezentované, že by to jeden nepostrehol. Formálne zaujímavý, príbehovo nudnejší, ale v kombinácií ďalší nezabudnuteľný počin. To je na Sonovi najzaujímavejšie - aj keď sa vám niečo vyslovene nepáči, akosi to zostáva v hlave. Rozumie divákovi a aj tomu ako sa s ním dá manipulovať. A to že sa tu dá naučiť pár japonských slov a fráz považujem za veľké plus.

Čo si predstavíte pod pojmom "film zo života"? Sono sa rozhodol, vziať nám hodinu nášho času. Prvých päť minút hlavná hrdinka pozerá do kamery, potom ráta do šesťdesiat, čas ubieha a stále sa nič nedeje. Nič. Iba okamžiky - nepodstatné okamžiky - niečo čo by sa dalo v sekunde zavrhnúť ako pure art a možno to aj pure art bol, ibaže ho točil Sono; Režisér schopný vyvolať pocity aj snímaním budíku. Nudil som sa, až som si na konci uvedomil, že mi Keiko bude chýbať, a že tá hodinka nudenia sa s ňou, bola lepšie stráveným časom akoby som sa mal nudiť osamote. Alebo spať. Claire Denis kedysi natočila jeden kraťas na podobný spôsob (nuda ako pointa?), u nej to ale bola iba nuda, u Sona sugestívna nuda. A Keiko so svojim video denníkom mi pripomenula moje obľúbenévideo zo života.

V záplave všetkých tých akčno-meditatívno-mysticko-patrioticko-romanticko-psychlogicko-inšpiratívne-filozoficko-univerzalisticky-realistických, hviezdami prešpikovaných, milióny stojacich a mohutnou kampaňou nám do hláv tlačených blockbusterov je toto jednoduché dielko veľmi príjemná zmena. A neobralo ma o viac ako o jednu hodinu, jednu minútu a jednu sekundu života. Super! :-).

Zaujímavý film, ktorý svojou farebnosťou rekvizít a kostýmov na mňa pôsobil veľmi pozitívne. Život v čase a čas v živote bol hlavnou myšlienkou Sonovho filmu. Malo to aj edukačný nádych. Po tých všetkych počtoch sa človek naučí aj počítať po japonsky.

nikdy by som nepovedal ze hlasne pocitanie od 1 po 60 moze byt v japoncine take melodicke :) ako velmi plytvame casom? ak si myslite ze nie ste timewaster tak si pozrite tento filmik a zmenite nazor ;) no ak si ho pozriete druhykrat, tak mate moj obdiv