Ida (2013)

Ida je nádherný implicitní film, kterého šarm nespočívá ani tak zdaleka v silných dialozích a velkém poválečném tématu, spíš jako na jeho aktérech samotných. Jedná se o film, který svým osobním vhledem na věc komentuje jeden z největších paradoxů známých lidu. Zprvu zjistí, že je vlastně židovka, poté smilní. A je konec? No, alespoň pro Idu ne. Ačkoliv je to tedy trochu suchý, spíše studený, příběh stále vypráví s grácií a talentem, který je k zpracování tohoto tématu tak moc potřebný. Také s velmi uhrančivou mizanscénou. Výborný, jen tak dál.

Ťažko sa to hodnotí - natočené aj zahrané výborne, zápletka tiež dobrá. Veľké manko filmu: pán režisér nemá šajnu o duchovnom živote, čiže ďalší "odborník" na veci duchovné, kde sú z viery žijúci morálne vysporiadaní skromní ľudia vykreslení ako nahlúple hoviadka Božie, medzi drmolením modlitbičiek a vyvrátenými očkami k nebesám. Nenormálne to potom kontrastuje s tou opačnou realitou, s ktorou majú režiséri tohoto razenia nesmierne bohaté skúsenosti: chlast, násilie, hrubý sex, vraždy, hrubozrnná otrlosť, lascívnosť, vulgarizmus, pýcha.. Čiže to u diváka neznalého nutne navodzuje pocit, že tí prví sú tak trocha zasnívaní pacienti, ktorým nebolo dopriate napiť sa svinstva realizmu, pričom tí druhí sú hodne zorientované sympatické hovädá, ktoré vedia, jak to na tej našej planéte nutne chodí. Škoda. A že tí viery-chtivý ateisti nenačrú do realizmu typu páter Damián z ostrova smrti, alebo v koncentráku za neznámeho spoluväzňa dobrovoľne na smrť umučeného pátra Maximiliána Kolebo, no to je náramná škoda tiež. Lebo tie skutočne realistické katolícke osudy sú všetko iné, než toto vyumelkované religiózne klišé pre nablblého moderného diváka, ktorý sem nakoniec nechá hlbokú myšlienku: "No ešteže ukázali, jak hlúpi sú tí kresťania, inak by to bola náboženská agitka". Za mňa 3*, za tie výkony a príbeh, ale fakt váham, či si to zaslúži, lebo z hľadiska realizmu o človeku z kláštora je to tak ledva na 1*.

Mladá rehoľná sestra sa vydáva do sveta pátrať po svojich rodičoch a židovských koreňoch niekde na poľskom vidieku 60-tych rokov. Spoločnosť jej robí teta Wanda, ktorá sveta neznalému dievčaťu ukazuje ako to vo svete chodí a snaží jej pomôcť v pátraní. Wanda však zápasí sama so sebou, ako bývalá komunistická prokurátorka má na svedomí viacero justičných procesov s výsledkom: trest smrti. Svedomie otupuje alkoholom a Ida postupne spoznáva skazený svet mimo kláštorných múrov. Zároveň však hľadá samu seba a vnútorne bojuje s otázkami viery a svetského života. Tento film má nádherný čiernobiely vizuál, ktorý umocňuje charakter doby. Dominuje statická kamera s dlhými zábermi, z ktorých každý by mohol byť skvelou fotografiou. Nie je pri tom podstatné, aby dominantný objekt/osoba bola v strede záberu, ani aby tam bola celá, podstatná je kompozícia a tá je naozaj śkvelá. Pomáhajú tomu dobové interiéry a exteriéry no radosť pozerať. Samotný príbeh je hĺbavý a pomalý, iskru tomu dáva Wanda. Povedal by som, že ideálny ne nedeľný večer pre pamätníkov, ale zábavu od toho nečakajte, skôr je to na zamyslenie.

Smutný príbeh dievciny, ktorý hľadá svoju identitu a vďaka príbuznej o ktorej netušila, sa začne rozmotávať klbko s informáciami o jej minulosti a pôvode. Príbeh má hladký nerušivý priebeh, jednotlivé odhalenia do seba zapadajú ako zuby v hodinách, Prechádza od spoznania seba samej a uvedomenia si, že je vlastne niekto úplne iný, cez hľadanie čriepkov zo svojho života a života predkov, až k pokušeniu vyskúšať v živote niečo zakázané a končí to rozhodnutím, kam nasmeruje zvyšok života. Filmom ju sprevádza teta, ktorá neváha využiť svoje tvrdé praktiky z práce v povojnovej prokuratúre, a súdnictve na uľahčejnie jej cesty za poznaním. Určite je to film, ktorý si treba pozrieť.

Ten tvůj Ježíš miloval lidi jako jsem já...Na Idu Pawla Pawlikovského (Moje léto lásky) se především pěkně kouká: Kamera loví odlesky černobílého transcendentna, cílí v úzkorozchodném formátu 4:3 zpravidla vysoko nad hlavy představitelů a střechy a vymalovává jen samé dokonale fotogenické, neutěšené obrázky pokrytecky kaťáckého Polska. Základní koncept příběhu o cestě židovské jeptišky a židovské prokurátorky Krvavé Wandy do minulosti, s níž se každá vyrovnala dle svých možností, je potenciálně bohatý a z velké části též dobře vyčerpaný. Dynamika i dialektika postav se drží psychologicky i výrazově sympaticky nízko. Permanentní bezvýrazné vejrání hlavní hrdinky do prázdna má nejspíš odkazovat na duchovní klid, odkrývaná minulost hrdinek se netýká jen jich samých, nýbrž pěkně odkazuje na kolektivní, umrlcem páchnoucí válečné hříchy. Krystaličnost příběhu ale skoro naneštěstí neumožňuje sympatickým postavám vymknout se osudu a směřuje je k vyústění, jemuž lze sotva něco vytknout - bohužel.Co jste to hráli? /  Naïma od Coltranea.(TéžBestarostná dívka; 2019)