Hon (1959)

Tento čiernobiely film je jedným z najlepších Nórskych snímkov. Je unikátny predovšetkým tým, že otvorene narúša rámec fiktívnej filmovej reality či už prehovormi k divákovi, alebo rôznymi inými spôsobmi - niečo na spôsob Godarda (iba o pár rokov skôr). Avšak narozdiel od niektorých snímkov ktoré túto filmovú realitu narúšajú, sa u Jakten tak nestáva na úkor filmového príbehu - ten je skvelý a fantasticky odrozprávaný, využíva flashbackov, rozprávania čoraz viac do minulosti, skvele graduje, je napínavý a pritom si vystačí s troma postavami. Vizuálna stránka je strohá no skvelá, často je film obohatený expresívnymi výjavmi, herecké výkony sú strhujúce... Mohol by som pokračovať... takisto úvodná premisa absolútne dokonale vystihuje celý film, to sa však dozvieme až na konci, ktorý je nejednoznačný... v skratke, hneď po prvom zhliadnutí sa u mňa tento snímok zaradil medzi tie najlepšie snímky ktoré som videl.

Komorný príbeh, v ktorom sa na love vtákov v kamenistej krajine riešia potlačované vzťahy milostného trojuholníka. Nebyť očakávanej záverečnej tragédie by vlastne nič z príbehu nevyplývalo a keďže ten stojí len na onom trojuholníku od začiatku po koniec, nuda sa dostavuje relatívne skoro. Pritom postavy nie sú vyslovene nezaujímavé. Film tiež prezentuje formu brechtovho divadla, kde postavy hovoria raz na diváka, raz na rozprávača, inokedy mlčky na druhú osobu, ale tá jej rozumie. Toto experimentátorstvo môže byť pre niekoho zaujímavé, mne však skôr vadilo. Nie náhodou vzniklo v prostredí divadla a na strieborné plátno sa príliš nehodí.(09.05.2023)

Decentně a přitom zajímavě odvyprávěný milostný trojúhelník. Dva muži a jedna žena (manželka jednoho z nich) na lovu v tundře (nebo tajze?). Od začátku je jasné, že to bude hon především na ni. Přežít ho však může pouze jeden z honců. Nic víc nic míň. To, že příběh skončil trochu jinak na věci mnoho nemění. Mohl by ovšem skončit úplně jinak, viz povídka o dvou bratrech, jejichž vzájemné pouto bylo silnější než pouto k jedné ženě od J.L. Borgese.(10.04.2023)

Nová vlna smíchaná s bergmanovsky vztahovými filmy. Jazzová hudba, časové skoky, hlas vypravěče, se kterým postavy občas hovoří; film je tak vážný i hravý. V jedné scéně se dokonce žena otočí ke kameře a pronese směrem k divákovi (či režisérovi?) : "Proč musím pořád mluvit já?"(21.11.2025)

Björnova píšťalka je to nejotravnější, co jsem za poslední dobu ve filmu měl možnost vidět a slyšet (kromě Tomáše Magnuska).(21.03.2023)