Hlas krve (1959)

Apu je v záverečnej časti iným človekom, čo je dané samozrejme vekom, ale predsa len mi pripadá až príliš rozdielny oproti predchádzajúcemu filmu. Hlas krvi je jasne rozčlenený do viacerých častí, kde sa odohráva vždy niečo diametrálne odlišné. Apu je muž, ktorý nie je rozhodne bez chyby a jeho životné rozhodnutia pôsobia trochu zvláštne, avšak adekvátne jeho povahe. Opäť skvele fungujú emócie, i keď kapitola so synom by si zaslúžila možno o niekoľko scén viac. Ráj presne vedel, akým záberom ukončiť celých šesť hodín rozprávania a nakrútil tak jeden z najpôsobivejších záv(b)erov kinematografie.

LFŠ 2024. Ač jsem neviděla první dva filmy z trilogie, vůbec to ničemu nevadilo, klidně se na film podívejte samostatně. Apua je tu coby dospělý a tak trochu naivní umělec, který se nerad zabývá hmotnými statky a povinnostmi:-). Přemýšlela jsem, co v tomto ději symbolizuje název filmu (pozor spojler)....a je to to jediné a závěrečné spojení otce a syna. Za mě byl výběr filmu trošku překvapením, ale indické filmy mám ráda, většinou se mi líbí a příběh natočený roku 1959, který je zasazen do období +- 1930 mě taky lákal. No možná je to jeden z nejstarších snímků, co jsem kdy v kině viděla.

Pekné zakončenie trilógie. Ray bol portrétista osudov. Dokázal vystihnúť vo svojich filmoch skutočných život Indov. Charakter štátu a jeho politických zmien sa podpisoval na obyčajných ľuďoch. Na chudobe. Ray ich svojim dielom oslavuje. Ukazuje výrazne zmeny v šťastí a v tragédií. Malé gesto láskavosti je odmenené mnohonásobne. Rovnako je aj tragédia silná a meniaca osudy na nepoznanie. Apu je výborná postava. Žijúca, dýchajúca a sympatická. Je jedno či sledujeme jej osud keď bol mladý chlapec, počas dospievania alebo v dospelosti. Mitrova kamera zachycuje atmosféru, umocňuje emócie postáv, skrýva sa a objavuje a Ravi Shankar hrá ako o život. Jedna z najlepších trilógií. V ktorej každý diel môže ponúknuť scénu, ktorá chytí za srdce. V prvej časti to bola strata sestry, v druhom návrat Apua zo stanice, aby bol aspoň o jeden deň naviac s matkou a vo finále vzťah medzi Apuom a jeho manželkou. Veľmi som si tieto filmy užil.

Som spokojný, že Apu trilógia dostala plnohodnotné zavŕšenie a že sa nemusím opäť trápiť tým, že som videl pre mňa bezvýznamný významný film. Námet je akoby vystrihnutý z nejakej americkej rom-com ( rýchla náhrada za ženícha ), ale postupne sa pretaví v niečo viac. Viac emocionálne a ľudské. Záver je pri tom ale ešte stále otvorený.

Ray sa opätovne prinavracia k emóciám a vyslužilým technikám kamery, ktoré ho tak zdobili v Pather Panchali. Druhá časť trilógie upustila svoj umelecký zámer ešte viacej k dokumentarizmu a tragike a nemusela bežnému divákovi tak sadnúť. A hoci naratív sa prieč časovou líniou a odleskami zašlej rodinnej hierarchie poneviera do nenávratna, príde ešte na to nostalgické dotknutie s detstvom a rovnež s ešte ostrejšou horkokrvnejšou vendetou za každé jedno zlyhanie, ktoré Apur vykonal. Okrem biologickej rekultivácii dospievania a novým osudom je Apur Sansar boľavou náplasťou za údelom chudobného života a trpkou skúškou pre ľudské (non)kvality toho bohatého. Apur by rád by našiel symbiózu zlatého stredu, avšak život svojmu pánovi nedáva nič len tak zadarmo. Celá trilógia je veľkým zážitkom, ale jej vrchol mňa ako filmového fanúšika jednoznačne poznačil ten prvý.