Žalozpěv stezky (1955)

„ঈশ্বর যা নির্ধারণ করেন তা সবই ভালোর জন্য.”[=VŠETKO, ČO BOH USTANOVÍ, JE TO NAJLEPŠIE.]•Ako by sa skrátka Japonec Kurosawa, následneupravovaldo podoby talianskeho, resp. neorealistického cítenia, nakoľko na podobnom pôdoryse rovnako staval i tento úplne začínajúci, indický tvorca menomS. Ráj, keďže toto jeho mimoriadne skromné [ARCI]dielo, ktoré vskutku na mňa [za]pôsobilo priam autentickým rozmerom, sa estetickým spôsobom štylizovalo na samostatne vysokú úroveňRašomónav zmysle čiernobielej kompozície obrazu v exteriérovom prostredí, zatiaľ čo po obsahovej stránke, sa zase chcelo čo najviac priblížiť kuZlodejombicyklov, kedy bol obzvlášť kladený dôraz na extra zvlášť chudobné prostredie, do ktorého sa tieto postavyjednoducho už narodili, no napriek nesporným kvalitám, teda bezprostredne sa vzťahujúcim na príslušné spracovanie, mám i určité výhrady, v podstate kvôli ktorým napokon neudelím až maximálne možnú známku, aj keď povedzme, že po väčšine času proste malo značný nábeh k tomu, aby som tak i učinil.•Asi najväčší scenáristickýhandicapv rámci nastávajúceho diania, by som zrejme pritkol nielen smerom ku miestami sa prehrávajúcim postavám, ale zároveň tiež aj k určitej postave, ktorá namiesto zbližovania sa so svojou rodinou, sa od nej akosi neustále iba vzďaľovala, a potom sa ešte strašne čudovala, ako sa celková atmosféra medzitým tak rapídne zmenila k horšiemu statusu+rozpínanie niektorých scén asi nemalo konca kraja; ako celok ma to veľmi oslovilo, aj keď mám určité námietky na adresu daného diela, stále sa totiž jedná o nadštandardný príspevok v oblasti svetovej kinematografie, kde sa právom zaraďuje medzi celkovo najväčšieklasikystrieborného plátna; a to ďalej ani nehovoriac o stálom hudobnom sprievode, ktorý dokresľoval danú atmosféru na totálne maximum, bez ktorého by sa sotva jednalo otak excelentný výsledok, tak bol extrémne nevyhnutným.

Sice mě to nechytlo tolik za srdce jako jiné uživatele (a hlavně mi to přišlo maličko, maličko uměle vykonstruované, vzhledem k tomu podání tragických zvratů), ale zase na druhou stranu, získalo si mě to a rozhodně se jedná o skvělý film, který si to vysoké hodnocení zaslouží. Je to už jen tím, jak chytře to umí vyprávět a jak důkladně a detailně se dozvídáme informace o všech postavách - což mě těší nejvíc, jelikož tenhle film má jejich charaktery prokreslené opravdu hloubkově. Přitom se to na první pohled nemusí zdát, vzhledem k tomu, jak "obyčejný" příběh to vlastně celé vypráví, ale jednak ho má inteligentně gradovaný a také je na něm krásně vidět, jak si přebírá tendence neorealismu, které přetavuje do vlastní, trošku pozvolnější poetiky, která ale přesně ví, kdy být úderná. Je to opravdu film s velkým F a týká se to i řemeslné stránky, kdy se dá mnohé vyčíst "předem" už jen podle umístění kamery, rámováním a precizní prací s nasvícením. A taky musím pochválit perfektní režii prostoru. Je to jeden z filmů tak dokonalých, že až působí příliš mechanicky, ale o Žalozpěvu stezky se tohle dá naštěstí říct jen minimálně a v daných místech je snad vše jen ovlivněné klasickou indickou kinematografií, která mi doposud moc nesedla. Přesto se asi na další díl Apuovy trilogie zrovna moc hrnout nebudu. Ne proto, že by mě nezajímaly, ale kvůli tomu, že na něj budu muset mít speciální náladu. Ono je to totiž celé o tom, jak se v životě často všechno kazí a jediné, co má smysl, jsou pozitivní lidské vztahy, ať už rodinné či přátelské, které vám pomůžou vše překonat. S čímž i souhlasím, ale jestli o tom budou i další dva díly a přesahově propojené budou tím, co odhaduji, tak možná bude lepší si mezi každým dílem nechat čas na jeho vnitřní zpracování. U jiných, několikadílných ság se mi to většinou vyplatilo. 4*

Konečne som sa k tomu dostal. Pather Panchali je vizuálne podmanivým filmom. Sledovanie mikropríbehov jednej rodiny funguje znamenite. Dokážeme cez neho spoznať život nižšej spoločenskej kasty so všetkými rituálmi, problémami a snami, aké zažívajú. Zároveň tu máme generačný stret zobrazený aj cez postavu babičky a fungujúci ako pripomenutie osamelosti s ktorou sa hrdinovia musia vysporiadať. Či už je to osamelosť domácnosti bez muža, alebo život bez priateľov, alebo život bez sestry, bez snov a bez úspechu. Shankarová hudba rezonuje celým príbehom. Herecky aj napriek tomu, že sa jedná o nehercov, bezchybné. Všetky scény uprostred monzúnu dramaticky vyšperkované a emocionálne napratané. Film, ktorý si zaslúži pozornosť.

Ďalšia zžieravá sociálna dráma, tentokrát z Indie. Nejedná sa ale o citovo vydieračskú depresiu, Ray sa totiž snaží ukázať život na indickej dedine aj s jeho každodennými udalosťami. Ono ak deti vyrastajú v chudobe a nič iné nepoznajú, tak ani nemajú s čím príliš porovnávať. Lenže hlad je niečo, čo sa odvíja nielen na psychike ľudí, ale aj na medziľudských vzťahoch, pretože ak ste zúfalí, príležitosť vás núti byť zlodejom. Deti sú zlaté, starká vyvoláva súcit a žene držíte palce, aby to jej mužovi v meste so zarábaním peňazí išlo lepšie. Do filmu sa ale najmä vďaka jeho exotizmu našincovi ťažšie dostáva, niekoľko scén ale tvorí akýsi most medzi Rayovým pomalým štýlom a našim tradičným chápaním filmového rozprávania.

Krásny humanistický pohľad až k zákutiam chudobného indického života očami dokumentárnej optiky (podobne ako Renoirova Rieka 1951). Avšak, narozdiel od Rieky sa toto dielo výrazne líši a to nielen čo sa týka obrazovej kompozície a spôsobu reči. Rayovo rozprávanie je úzko previazané s nízkou sociálnou vrstvou, na ktorú nepoužíva politické parametre, ale zaujíma ho najčistejšia ľudská rovina. Matka detí s manželom trpí v materiálnej rovine, deti, nakoľko prechádzajú detstvom ešte neupustili hravosťou a poznávaním okolitého sveta. Preto je tento skvostný príbeh tak nádherne poetickým a symbolickým vo svojich neexpresívnych okienkach, pretože javí a odráža svet naplnený radosťou z kvapkajúceho dažďa a zároveň súcití s krutými pomermi, ktoré naše postavy dovádzajú k neriešiteľným strastiam. Lyrickým podtónom sa formálna stránka približuje talianskemu neorealizmu a dodáva dielu preto stotožniteľnejší význam. Detailizácia jednotlivých zložiek a bohatá výtvarná poetika vás skutočne ponorí do deja v neopakovateľnej podobe, až natoľko je Pather Panchali výnimočným filmom. Odráža život bez akýchkoľvek bočných konzervantov. Výborná práca so zvukom je podopretá skvelou čiernobielou kamerou a Rayovym unikátnym citom, ktorý pohladí dušu.