Francouzský kankán (1955)

Rozverný příběh s písněmi a tanci, zachycený na krásném barevném plátně Jeana Renoira. Z dnešního pohledu zajímavé a hodnotné spíše jako ukázka umění a zábavy z doby kabaretů a vzniku Moulin Rouge. I tak je to ale příjemný starý film s Jeanem Gabinem jak ho většinou neznáme - v úloze stárnoucího seladona a svůdníka. 70%.

Príjemný film vzdávajúci hold francúzskemu kabaretu, mapujúci vznik Moulin rouge. Príbeh je priamočiary a zápletky tu vytvárajú iba žiarlivostné scény a milostné pletky protagonistiek Loly a Nini, ktorých ľúbostný život nie je vôbec jednoduchý. Mladý Jean Gabin spolu s ostatnými hercami a celou produkciou odviedol dobrú prácu a hoci na filme cítiť zub času, stále má svoje čaro. Bonus: Na záver sa dočkáme aj najznámejšieho kankánu. 70%

Od vskutku úplne obyčajného, nočného klubu, nachádzajúcom sa vČínskom paraváneaž vari po samotné otvorenie slávneho francúzskeho kabaretuMoulin Rouge(Červený mlyn), ležiaceho v parížskej štvrti Montmartre so záverečným, dekadentným prevedením čísla v podobeFrancúzskeko kankánu, tak konkrétne toto všetko, mimochodom, obsahoval zrovna tento, povedzme tak trochu nevydarený počin od mierne rozporuplnéhoJeana Renoiraa s už medzitým dávnejšie ostrieľanýmJeanom Gabinomv hlavnej úlohe, a súčasne i s niekoľko naprosto hysterickými a mimoriadne ukričanými koketami extra naviac, či napríklad ešte i s extravagantnými a pestrofarebnými kostýmami k tomu, ako bonus, alebo dokonca aj s akousi umelou výpravou, ako priam vystrihnutou z hocakého ateliéru, na čo sa treba tiež jednoznačne pripraviť, a to ani nehovoriac o zväčša strnulých, hereckých výkonoch, vrátane i samotného protagonistuHenriho Danglardav podaní Jeana Gabina, pričom si určite nemôžem dovoliť nespomenúť ani práve to, že obsadenie ako také, mi väčšinou strašne liezlo na nervy, t.j. takmer ani jeden predstaviteľ/predstaviteľka, mi zvlášť neprirástli k srdcu, pretože ženy mi neustále evokovali kariérne typy, a zase muži nemali toľko priestoru, koľko by si možno nakoniec sami zaslúžili, ak teda aspoň nepočítam pekáraPauloaa princaAlexandra, ktorí sa vedľaHenriho, spoločne uchádzali o jednu peknú babuNini, pôvodom z práčovne, ale s talentom (z)dvíhať nohy pekne vysoko, à la výstredný tanec Kankán, a vôbec bola veľká radosť sa pozerať na čungále týchto dievčat so zvodným vykopávaním, ktoré ma neuveriteľne vzrušovali, no inak to nebola žiadna sláva! •Mínus :JG za svojich mladých čias, voľakedy tiež vystupoval v zábavnom priemysle, áno, myslíte presne na to isté, čo má teraz i recenzent na mysli, o čom v podstate priamo pojednával tento film, no bohužiaľ i napriek tomu - túto skutočnosť, režisér a scenárista v jednej osobe, ba ani „kabaretný herec,” nevedeli zúžitkovať podľa tých najideálnejších predstáv, ako si táto téma vlastne zaslúžila, keď namiesto toho najskôr riešili príliš nepodstatné, medziľudské, malicherné vzťahy, ktoré ani nedokázali rozvinúť tak, ako by bolo snáď ideálne, a tak ich tým pádom mali radšej nechať plávať.

Čert vem příběh o založení Moulin Rouge, který je patrně zcela vycucaný z prstu a přináší jen povrchní historku. Kde z dnešního hlediska možná překvapí – ale možná taky ne, je to koneckonců francouzský film – velmi frivolní pojetí vztahů. A mě osobně rozčilovalo, jak se zde už obstarožní Gabin choval ke své mladičké milence jak rozvalený paša v harému. Taková vypulírovaná červená knihovna s několika zlomenými srdci a s cynickým pojetím lásky. Co mě však uchvátilo byly scény kankánu. Vířivé, barevné, plné energie. Dlouhé snímání hříšného a veselého, dovádivého tance. Ono udělat provaz z výskoku je fakt obdivuhodný výkon a ty holky to dělaly během tance a pak pokračovaly v reji dál. Za to dávám vyšší hodnocení. SHRNUTÍ: Kankán byl rock n roll secese

Bohužel jsem zatím neměl moc příležitostí vidět Jeana Gabina ve filmu. S tímto jsou jen dva. Tím vůbec posledním byl Svatý rok. A co je slavnějšího na Francii, kromě Eiffelovky, než kankán a Moulin Rouge. Kromě sympatických herců jsem slyšel i spoustu pěkných písní. Škoda jen, že je tak jasně patrné, že se natáčelo ve studiu. Na druhé straně správně v závěru Henri Danglard říká, že v umění nezáleží na ničem jiném než na tom, co herci předvedou divákovi a vzájemné vztahy musí jít bokem. Skutečný umělec je prostě  jen umělec. O tvrdém chlebu tehdejších umělců, francouzském šarmu a temperamentu pojednává tento film. A přiznávám, že šantán pro mě má jisté kouzlo.