Fena (1931)

Úvod s bábkami je skvelý, ale následne to ide dole vodou. Každá postava je buď otravná alebo odpudivá, často kombinácia oboch týchto kvalít, avšak nie zaujímavým spôsobom, len nepríjemným, klišéovitým spôsobom. V roku 1931 tento prístup mohol pôsobiť neotrepane, ale teraz mi to tak nepríde. Atmosféra je až agresívne pesimistická a tým pádom jednotvárna. Mal som asi takú reakciu ako niektorí kritici Bressonových filmov, ktorí kritizujú mieru utrpenia a atmosféru. Mne Bressonove filmy prídu krásne, poetické a formálne výnimočné.La Chienneje pre mňa to čo opisujú kritici Bressona. Je však nepopierateľné, že Renoir vie skomponovať a nakrútiť scénu, takže sú tu momenty, ktoré sú obdivovania hodné z technického hľadiska. Všetky herecké výkony sú dobré a každému hercovi sa podarilo vniesť do svojej postavy ďalšiu vrstvu zúfalstva. Nie je to úplne márne, ale pre mňa úplne nestráviteľné.

Nepomyslel by som si, že ma nejaký remake nadchne viac (dokonca v americkej koprodukcii), než kvalitne vypiplaný originál. Langova Scarlet street skrátka vyhráva formálnou brilantnosťou a nenormálnou precítenosťou o akej sa nemôže snívať ani mnohým inscenáciam majstrovských kvalít. Fena je naproti tomu ako film civilnejší, mapuje mestské nálady nedokonalých životných osudov a ich konfrontačnú líniu stavia naprieč disharmonickým túžbam rôznorodosti charakterov. Na rozhraní tejto demarkačnej línie sledujeme citové rozpoloženie dobráka maliara, váženého muža stredného veku a vypočítavú morálnu trosku, ktorá sa ho snaží ošklbať. O to viac celá situácia zamrzí, keď vidíme, ako si mladá žena necháva pošliapať svoju hrdosť od takého zbabelca, akým je Dede. Dalo by sa povedať, že toto dielo predznamenáva francúzsko 30.rokov ako dekádu realizmu (či už klasického alebo poetického) a mnoho vnáša i do života obyčajných ľudí. Ich neopísateľné čaro je z dnešného pohľadu neopakovateľné.

O tom, či sa mi bude Fena páčiť, rozhodla až jej záverečná štvrtina, ktorá nasledovala po zásadnom zvrate, takže je znova dobre, že som o filme vopred vôbec nič nevedel. Pripomenie trochu Sternbergovho Modrého anjela, ale je to film podľa románu, takže si tieto filmy navzájom nemajú čo vyčítať. Je otázne, či za maliarovým morálnym, psychickým a spoločenským úpadkom stojí práve hlavná ženská postava, predsa len si za svoje rozhodnutia môže sám. Ja by som za jeho chovaním ale videl tiež ženu, len inú. V tomto je Renoirov film skutočne psychologický, vzťahy medzi postavami sú osudovo previazané, aj keď nie vždy priamo. Dôležitú úlohu vo filme hrá aj prostredie Montmartru, ale na to, aby sme boli svedkami niečoho pozítivnejšieho, nám tu chýba oná dobrá duša v podobe nejakej Amélie. Solídna dráma ako zo života.

Donucen k utopení.

Skvělej argument pro vyhlazení lidský rasy.