Boudu z vody vytažený (1932)

[2,5*]     Komédia, ktorá sa mi zdala viac otravná ako vtipná. Akýsi prototyp typických francúzskych šaškovacích komédií funesovského typu. Veľa pozitív vo filme nenachádzam, snáď len jedno veľmi zlaté žieňa (Sévérine Lerczinska) a najmä pekný obraz, pričom sa predvedie aj Paríž, aký bol pred skoro 100 rokmi. Niečo film povie aj dnešnému divákovi, ale v časom značne ohlodanej forme. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Pobuda Boudu je najsympatickejší vo chvíľach súkromného trávenia času na voľnom vzduchu. Akonáhle sa dostane do domu - antikvariátu a zároveň obydlia jeho majiteľa, stáva sa z neho neznesiteľný výtržník a podrývač. Taký zlomyseľný Švejk. Alebo pravicový anarchista, ktorý hľadí len na osobné výhody a celý svet okolo neho je len konkurenčným prostredím. Možno sa režisér snažil ukázaním súboru giest neznesiteľnej svojvôle Boudua poukázať na to, že ak vylezie človek z obydlia von, môže v kľude popiknikovať pri rieke, nakŕmiť a vyvenčiť domáceho mazlíčka a s vtipom si usierať z upätých mamonárov (v tomto zmysle je nezabudnuteľná scéna ako vandrák Boudu dáva získaných päť frankov majiteľovi auta v obleku na chleba). Ak však človek ostane dlhodobejšie v uzavretých ohradách domu, ktoré zdieľa s rodinou, nasaje z vnútorného naakumulovaného vzduchu akúsi baktériu zlomyseľného chaosu. Tá spôsobí, napriek vzdelaniu (alebo s jeho pomocou: Boh súď!) faloš a pretvárku vo vzťahu, svojvoľné rozhodnutia bez poradenia sa s inými a solidaritu s biednymi. Tá však nevedie k vykúpeniu, ale spôsobí len ďalší chaos, pretože ani bedári nie sú imúnni voči infekcii stredostavovskej pokryteckej zlomyseľnosti. Škoda len, že keď hlavná postava zmizne z obrazu, svižný dej začne pokuľhávať.

Jean Renoir ukazuje, že měl dar pro zvukovou komedii, a to i přesto, že je možné zde vidět inspiraci komedií němou. Michel Simon se dokáže skvěle ponořit do svého charakteru, což tady ukazuje naplno. Je vidět, že určitá témata byla ve filmu už od jeho začátku. Některé příběhy jsou prostě natolik dobré, že se s nimi autoři snaží přicházet neustále.

Boudu z vody vytiahnutý je jeden z prvých celovečerných filmov, ktorý využíva prvky filmového realizmu. Bohužiaľ to znamená, že sa postavy chovajú tak priblblo, ako v skutočnosti a ostáva tak veľmi otázne, či Boudu mal byť vôbec z tej vody vytiahnutý. Edouard by si tým ušetril množstvo starostí a divák by nestrácal ilúzie napríklad o ženskej inteligencii. Je častým javom, že pokiaľ je Vám hlavná postava nesympatická, prejaví sa to aj na Vašom hodnotení filmu. Boudu patrí od začiatku svojou náturou ani nie tak na ulicu, ako skôr do blázinca, kde by ale zase určite zviedol všetky sestričky a zničil im partnerské vzťahy a manželstvá. Pri jeho demolácii bytu pri čistení topánok som mal skutočne na mále, či mu dám spoločne s Renoirom ešte nasledujúce minúty šancu. Ironický záver dáva príbehu logikú bodku, zároveň ma utvrdil v tom, že podobným ľuďom (aj keď oni sú v spoločnosti na jej opačných koncoch, ale všade sú blbci) by som sa chcel do konca života vyhýbať.

Dobře situovaný a volnomyšlenkářský Pařížan Lestingois (Charles Granval ) jednoho dne zachrání ze Seiny sebevraha Clocharda Boudu (Michel Simon). Životem rozčarovaného ubožáka se poté i ujímá. Nikdy by se však nenadál, co mu tento s provede pro změnu s jeho životem... Zpracování komedie Reného Fauchoise v líbezně satirické verzi Jeana Renoira.