Dvanáct křesel (1971)

„Ядолжен раскрыть вам важную тайну.”[=Musím vám prezradiť dôležité tajomstvo.]•Výpravné, a k tomu rovnako azda aj úplne rozťahané dielo, ktoré vskutku na mňa [za]pôsobilo - povedzme skôr akýmsi len trápnym spôsobom, ako vyslovene komediálnym, čo napokon priam zamrzelo!•A obzvlášť široký,Pugovkinovnos - mi teda nenormálne pripomína - práve tenMaldenov; [a] mimochodom, obaja predstavitelia, sa dokonca na seba tiež i fyzicky ponášali; bohužiaľ, v danom prípade, sa ale vôbec nezužitkoval jeho tvorivý, komický potenciál, ktorý tento sovietsky režisér menomGajdaj[vytvárajúci svoj najslabší príspevok, ktorý som mal doposiaľ vlastne možnosť vidieť], žiaľbohu, prehajdákal na celkom iných „komediantoch”, hľadajúcich IBA jednu z celkovo až12.stoličiek, kde by mali byť vraj ukryté brilianty, čo predstavovalo hnací motor, nasledujúceho spracovania, ktoré každou ďalšou uplynutou minútou, bolo čoraz nudnejšie a úmornejšie; a zase, čo sa konkrétne týkalo účasti okoloNikulina, tak sa zdržal sotva iba chvíľočku, čiže prechovávam obdobne zmiešané pocity, ako aj o pár riadkov vyššie,  u spomínanéhoPugovkina.•Jedno nešťastie striedalo druhé.•Túto záležitosť považujem z mojej strany za uzavretú → netreba jej venovať už ďalšiu náležitú pozornosť•POZNÁMKA: Najviac hereckého priestoru, rozhodne nemal hneď prvý zľava podobeMP, ale až tamten v piatom či šiestom(!) riadku odvrchu →Gomiašvili, ktorý sa podľa môjho vecného názoru, následne štylizoval [vrtenie hlavou a zženštilé pohyby] do podoby Mironova, à laBrilliantovaya ruka, čo v podstate znamenalo oveľa viacej škody, ako čistého úžitku.

Dvanásť stoličiek je slávny satirický román, tento film predstavuje jeho najlepšiu adaptáciu ..., tak prečo také hodnotenie? Keď sa 161 minút naháňa niekoľko figúrok za briliantmi v stoličke a neposkytnú mi ani jeden dôvod na zasmiatie, tak aj dve hviezdičky sú veľa. Druhú časť filmu som prehral dvojnásobnou rýchlosťou. Titulky som stíhal, groteskné pohyby a gestá boli ešte výraznejšie, takže aj moja spokojnosť bola väčšia. Len neviem, či to tvorcovia takto zamýšľali? Asi áno, veď filmy z krajiny s najväčšími trpaslíkmi a najrýchlejšími hodinkami treba aj rýchlejšie prehrávať.

Príbeh, odohrávajúci sa v počiatkoch sovietskej republiky, je ostrým výsmechom ľudskej hlúposti a chamtivosti. Honba za briliantmi v jednej z dvanástich čalúnených stoličkách šikovného figliara a kombinátora Ostapa Bendera a jeho spoločníka, ponúka rýchly sled udalostí a mnoho nevídaného vtipu ( kreslenie veľkého plagátu ). Film v niektorých fázach grotesktným spôsobom využíva zrýchlený obraz, ale nie natoľko, aby pôsobil ako hlúpa fraška. Leonid Jovič Gajdaj bol v tomto žánri azda neprekonateľný a obdivujem aj jeho odvahu šikovne sa popasovať s románovou predlohou. Vzniklo svieže, vtipné dielo, ktorému zub času neškodí.

Hodně dobrá bláznivá komedie o dvou chamtivcích odehrávající se ve 20. letech 20. století. Konec mě šokoval, ale to byl asi výchovný cíl.

Takýto druh ruského humoru mi nesadol ani trochu. Asi to ani nebol humor, iba slabá satira, znovu na nejaké ruské pomery mne celkom neznáme, len tú vodku som pochopil. Namiesto obrovskej dĺžky by som bol ochotný niečo také vidieť ako párminútový kraťas.