Pan Hulot jede na výstavu (1971)

Príjemná komédia, ktorou sa takmer po dvadsiatich rokoch Jacques Tati vracia k roztržitémupánovi Hulotovi, ktorý svojou láskavou popletenosťou vyvoláva úsmev na tvári. Tentokrát je pán Hulot, ako konštruktér automobilky Altra, vyslaný na autosalón s najnovšou koncepciou kempingového automobilu. Túto misiu však samozrejme po ceste postihnú všetky katastrofy, ktoré sa môžu stať. Od defektu, prázdnej nádrže, poruchy až po haváriu či colnú prehliadku. Produkcia je dobrá a pohodová atmosféra sprevádza celý film. Veľká časť deja divák pozoruje z väčšej vzdialenosti a humorné sú samotné situácie aj bez slov. Občas je na scéne chaos a vo veľkom obraze sa môže časť drobných gagov stratiť. Herci stvárňujú postavy dobre, ale keďže id väčšinou o situačnú komiku, nemajú väčšinou ani priestor sa nejako viac angažovať. 70%

[3,5*]"Autopreč!" "Autoniepreč! Tu!"Uzavretie filmovej tvorby Jacquesa Tatiho, v ktorom naposledy oživil svoju kultovú postavičku pána Hulota. Sympatický dlháň vždy ochotný pomôcť (nie vždy však zrovna šikovným spôsobom) tentokrát cestuje na autosalón v Amsterdame prezentovať kempingové auto doslova napratané jeho zlepšovákmi (skvelé predvádzanie na policajnej stanici). Cesta ale (ako inak) nevychádza celkom podľa plánov a čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí (obzvlášť efektná je choreografia hromadnej havárie). Snímka má ten typický a veľmi osobitý Tatiho štýl, v ktorom hojne využíva prvky nemej grotesky a veľmi striedmo dialógy (tie sú viac zvukmi, než plnovýznamovým jazykom, miestami len akousi jazykovou hatlaninou), pričom tu opäť raz hýri nápadmi ako Hulotove kempingové auto. Tatimu v role pána Hulota tu robila hlavnú hereckú partnerku americká topmodelka Maria Kimberly (nie je uvedená medzi účinkujúcimi) v role zástupkyne firmy pre styk s verejnosťou."Vždy,keďsomrobilapublicrelations,sombolaúspešná.Nikdysomnemalatakétoproblémy."

Trafic – posledný diel filmovej tetralógie dobrodružstiev svojrázneho Monsieur Hulota – sa mi javí ako najslabší film série. Monsieur Hulot, v predošlých filmoch vykreslený ako beznádejný rojko a idealista, ktorý deň čo deň zvádza ukrutný boj so svetom okolo, pôsobí v snímke Trafic vlastne opačným dojmom. Z človeka, ktorý nedokázal zvládnuť zmenu v továrni na plasty u svojho švagra, sa stal dizajnér v automobilke. Problémom je, že Monsieur Hulot tým vlastne prichádza o čaro svojej osobnosti. Dovtedy to bol sympatický chlapík, ktorý sa strácal v rýchlo postupujúcej a povrchnej modernej dobe. Chlapík, ktorý žil vo svojom svete ako na nedotknutom ostrove uprostred železobetónových konštrukcií a preplnených križovatiek. Monsieur Hulot bol postavičkou, ktorá si v sebe vždy dokázala uchrániť kúsok akéhosi kúzla, ktoré robí prítomnosť lepšou a znesiteľnejšou. Vo filme Trafic sa však paradoxne stal súčasťou toho, s čím vždy zápasil. Stal sa súčasťou priemyslu, ktorý je založený na povrchnosti a krátkej životnosti vyplývajúcej zo zmien módnych trendov. Namiesto rojka a idealistu je Monsieur Hulot len nešikovným dizajnérom. Nie je silnou individualitou, ale bezvýznamným článkom v priemyselnom reťazci, ktorý môže byť ľahko nahradený niekým kvalifikovanejším. Druhá vec, ktorá pre mňa oslabila Tatiho piaty celovečerný film, je odklon od spontánnosti. Predošlé tri filmy zo série prakticky nemali konkrétny dej, mali konkrétne miesto a príbeh napredoval vďaka situáciám, ktoré dané miesto plne využívali. Trafic má presnú dejovú líniu – od začiatku až do konca sledujeme skonštruovanie a prevoz auta na kempovanie na automobilovú výstavu v Amsterdame. Tým, že sa Tati zameral jednostranne na svet motorizmu, sa mu zúžili aj možnosti pre spoločenskú kritiku. Ľudské vlastnosti, z ktorých sa predtým prostredníctvom postavičky Monsieur Hulota neúprosne vysmieval (ľudská malosť, povrchnosť, šplhanie po rebríčku sociálnych statusov...) sa teraz viažu výhradne na vzťah človeka a automobilu. Keď Tati pracoval namiesto línie konkrétneho deja iba s prostredím, mal možností ku kritike viac. A mohol tak pracovať s celou škálou ľudských čŕt a pováh, zatiaľ čo teraz sa jeho kritický pohľad zameriaval najčastejšie na agresívnych vodičov, ustarostených egoistických biznismenov, alebo povrchných návštevníkov automobilového salónu ženúcich sa za najnovšími trendami. Tretia vec, ktorá mi v Trafic chýbala, bola typicky Tatiovská femme fatale. Namiesto plachej blondínky, milej brunetky od vedľa, alebo zasnenej americkej turistky sa v Trafic objavuje nervózna PR manažérka, ktorá je poľudštená až na konci filmu, keď jej vybuchne kšeft. Zmeny sa prejavujú aj v použitej hudbe. Až do filmu Trafic prevláda v hulotovskej sérií väčšinou jazz, no teraz som zaznamenal príklon skôr k pop-rocku. Jediné, čo ostalo zachované, je Tatiho zmysel pre detail a nenápadný humor, ktorý od diváka vyžaduje stopercentnú pozornosť, pretože inak sa veľmi rýchlo stratí. Tatiho vtipy na seba príliš neupozorňujú. A aj keď je 90–100 minút bežná dĺžka celovečerného filmu, z Trafic by sa pokojne mohlo odobrať 20 minút. Tá cesta do Amsterdamu sa zdala naozaj nekonečná.

Určite najslabší pán Hulot. Už to nie je ten pán ktorý začínal je vidieť že toto je z donútenia. Pán Hulot rozpráva asi najviac za celé tri predchádzajúce filmy, už sa ani neukláńa a ani zase nie je taký nešika, toto nie je ten pán Hulot čo som si obľúbil.I napriek tomu niektoré scény sa dali( kreslenie náčrtu, scéna so psíkom havárie) ale inak už to proste nebolo to pravé.

Nikomu neberiem jeho zmysel pre humor a srandu v podobe prkenného pána Hulota, no môj šálok kávy to nie je. Niekto za tým celým možno vidí kopec zábavy a inteligentného humoru, ktorého mnohé časti si možno človek uvedomí až nejaký čas po projekcii, avšak ja som si neuvedomil nič - nerozumel som tomu. Celý príbeh je len o tom, že sa ide z bodu A do bodu B a počas cesty sa stávajú hlavným postavám rôzne nehody. No tie nehody boli tak banálne a nezáživné, že som mal čo robiť aby mi očné viečka nezlomili lícnu kosť. Skrátka pán Hulot nie je nič pre mňa. Ledva podpriemer.30/100