Drevená dedina (1954)

"Ježišu môj premilený, to bude sodoma!"Slovenská rodná dedina pod horami sa zmieta v dejinných poryvoch, na sklonku druhej svetovej vojny vzdoruje rekvirácii statku Nemcami a skoro vyhorí, keď do obrazu vstúpi hrdá noha sovietskeho vojaka, v jednej ruke avtomat, v druhej garmoška, oznámi "gitler kapút, vajná kapút" a statok pre nich už s úsmevom rekvíruje richtár Adamčík."Mäsom ho nechovaj, to je len pre pánov!"Jeho snahy o obnovu zhorenej chudobnej časti obce nejdú pod fúzy bohatším gazdom, asi preto že sa nové domy majú z neznámeho dôvodu stavať na ich zemiakových poliach, ale provizórna ozbrojená milícia výstavbu presadí."Vidíte súdruhovia, prvý raz sme sa zišli takto pokope a už im naháňame strach!"Na scénu prichádza z koncentráku sa navrátivší a smerom doľava zradikalizovaný Machata a hneď učiní ideologickú chybu spárovaním sa s politicky neuvedomelou "krv a mlieko" devou Slabejovou."Veď by som radšej cigáňa obchodila vo svojom dome ako komunistu!"Situácia v dedine sa vyhrocuje, chudoba si zakladá komunistickú bunku, kulaci a gardistickí pohrobkovia pobočku Demokratickej strany a v spojení s majiteľom píly úspešne sabotujú riešenie bytovej (drevenicovej) otázky."Ja som sa už dávno nemodlil..." "Netreba ti synku, ty nie si zlý človek."Situácia sa vyrieši príchodom Víťazného februára, ktorý síce obsahuje nejako málo snehu a mrazu, ale o to viac nadšenia a strelných zbraní."Čo je to za štrajk, keď aj páni štrajkujú?!"Dobová agitka, ktorá napriek tomu, že je farebná obsahuje čiernobiele charaktery aj veľmi zjednodušený a prekrútený obraz neľahkého historického obdobia."Vy už páni súdiť nebudete! Teraz budeme súdiť my!"Mnohostostranovú knižnú predlohu som nečítal, ale príbeh je určite hodne osekaný a miestami som sa strácal v množstve postáv a ich pohnútkach. Herecky okrem spomínaných potešili Grúberová, Kroner a Vašek. Za tri opálky švábky."Ty choď do čerta a ty mi dones obecnú pečiatku!"

Hečkova kniha je vskutku veľmi dobre prevedená na plátno. Atmosféra v zbedačenej dedine po vypálení dýcha nepokojom a výborne to bolo zachytené práve v 50. rokoch, dnes by sme to tak nezachytili (ak by sa robil remake). Postavy sú jasne čitateľné, Jozef Čierny jasný záporák, Jožo Kroner perfektný bezdomovec, akurát som ľudáka neveril u Machatu. Samozrejme, vrchovate sa už pretĺča červené súkno, aby sa opäť povzbudil ľud v tom ako krajina vzkvétá keď pozoruje stavbu domov. Táto pachuť kazí dobrý dojem, no v rámci "budovania utópie" je to jedno z lepších diel.

Mám taký pocit, že kniha možno aj nebola taká čiernobiela a tendenčná a poskytuje omnoho jemnejšie nuansy a nejednoznačnejšie postavy než tento agitačný budovateľský počin, v ktorom zložité pomery, zmätok a nerozhodnosť povojnovej tretej republiky sa ako tak ukazuje jedine na richtárovi, ktorý nehľadiac na svetovú politiku, snaží sa byť spravodlivý, s každým zadobre a pomôcť predovšetkým obyvateľom svojej dediny bez ohľadu na beh dejín. Keď si uvedomíme, že to boli totálne jednoduchí, z veľkej časti aj negramotní ľudia, zrejme iba výrok jednej z postáv "ja už ničomu nerozumiem" môže ako-tak vystihovať realitu, v ktorej sa náhle ocitli - určite lepšie než obludná čiernobielosť zlých kulakov-pijanov, kolaborantskej germanofilskej učiteľky, zákerných meštiakov z Demokratickej strany (ktorá na Slovensku nad komunistami presvedčivo zvíťazila) na jednej strane, kým na opačnej strane barikády tancujú dobromyseľní statoční Červenoarmejci a domáci komunisti jasní ako nepoškvrnené počatie (ale také prirovnanie im radšej nehovorte). Medzitým pár nerozhodných, čo sa do konca musí rozhodnúť pre jeden alebo druhý extrém, lebo doba a nová moc to jednoducho žiadajú... a všetko v otravnom patetickom herectve a filmárskej ťažkopádnosti 50. rokov.

Prisámbohu bol som z toho dáky zmätený... nemá žiaden zmysel hodnotiť Drevenú dedinu vzhľadom na jej ideologickú stránku, vznikla skrátka v dobe, v ktorej vznikla, Lettrich inú možnosť nemal. Pozrime sa skôr na formálnu stránku. No a ako hovorím, vyznať sa v deji môže zrejme len ten, kto má naštudované, prípadne túto dobu zažil. Množstvo predstavených postáv, množstvo scén, kde vystupuje naraz veľa postáv, viacero strán konfliktu a dokonca aj viacero milostných liniek. Kto sa v tom má vyznať, že. Každopádne sa tu dá vysledovať, ako to v tomto trojročnom medziobdobí na slovenskej a zrejme aj českej dedine vyzeralo, i keď si treba odmyslieť tu prítomné rozprávkové rozdelenie postáv na kladné a záporné. Film má spád, pekne vyzerá vďaka sýtym farbám a výprave, ale ťažko považovať v akomkoľvek smere túto hodinu a pol ako zábavu. Proste iba pre tých, ktorí chcú mať čo najväčší prehľad v slovenskej kinematografii.

Dej sa odohráva v malej oravskej dedinke Stodolište od jari 1945, keď tadiaľ prechádzali ustupujúce nemecké vojska, ktoré prinášali ľuďom utrpenie a poníženie. V postavách rodiny Jána Šechnára sú vyobrazené všetky sociálne vrstvy obdobia po vojne. Najstarší Ján prijíma nové zmeny pozitívne, jeho syn Martin sa proti týmto zmenách búri a najmladší Pavol, ktorí sa vracia z koncentračného tábora sa stáva symbolom novej spoločnosti. Život po oslobodení bol veľmi ťažký, bolo potrebné sa vyrovnať s minulosťou, čo sa nie každému páčilo. Pomerne veľký priestor je venovaný opisu politických zmien na chudobnom Slovensku. Aj Stodolište je rozdelené na 3 časti : horný koniec obývajú boháči, dolný koniec strední roľníci a v Mrzáčke sú tí najchudobnejší. Škoda miestami až prisilnej agitácie, film má čo povedať staršej generácii, ktorá túto dobu prežívala, ale aj mladšej, ktorá všetko čo zaváňa červenou farbou odsudzuje a hanobí. Tú dobu trebalo prežiť a až potom sa môžu konkrétne činy hodnotiť.