Dirkie (1969)

Už začiatok ma trochu roztrpčil, keď chvíľku sledujeme chlapca ako hrá na klavír, pritom zakašle a je strih kde doktor povie, že musí zmeniť prostredie, zase strih a chlapec odchádza preč so svojim strýkom. Ak by to takto pokračovalo, film by skončil do pol hodiny, režisér nenechal aspoň chvíľu plynúť dej, ale takto nezmyselne ho kúskoval. Po havárii sa to už zlepšilo, asi len potreboval zaplniť ten priestor do havárie a poskladal to len z toho najnutnejšieho, pritom kľudne mohol aj pol hodiny demonštrovať, aký blízky vzťah mali otec a syn. Ďalším, čo mi tu dosť vadilo boli herecké výkony, hlavne otca a vedľajších postáv, chlapec bol občas celkom uveriteľný, hlavne keď mal strach. A tým najhorším na filme boli dialógy. Takže tu zaznejú také nezmysly ako "Zabudni že si niekedy mal syna, musíš ho dostať z hlavy." To je čo za rada, vymazať svoje jediné dieťa z hlavy? Miesto toho hádam niečo ako: "Musíš sa zmieriť, že už nežije, ale zostane navždy živý v tvojom srdci a spomienkach." Proste pokiaľ sa nerozpráva a sledujeme chlapcove počínanie v púšti, tak je to výborné a občas aj napínavé, hlavne s hyenou. Ten zvyšok je ale bieda, to tak, keď režisér a scenárista obsadí samého seba a svojho syna do hlavných úloh.

„MayDay, MayDay! Infarkt. Núdzové pristátie,” malé lietadielko s dvomi pasažiermi, sa naprosto strmhlavo [z]rútilo smerom nadol, nakoľko pilota, nachádzajúceho sa v kokpite, práve postihlo srdcové zlyhanie, čiže iba 8-ročný pasažier menomDickie De Vries- nadchádzajúci titulný detský protagonista, sa tým pádom azda automaticky stával i „púštnym stroskotancom,”Stratenom v púštiv rámci africkej Kalahari, čo teda ani nie je vôbec extra príjemné zistenie, keď sa náhle ocitnete v podobnej situácii s tým dôvetkom, že k tomu ani nie ste v bohvieakej fyzickej kondícii, a to ďalej vskutku ani nehovoriac o postupnom psychickom vyčerpaní, a tak by sa dalo naostatok aspoň podotknúť aj to, že tohto budúceho stroskotanca začalo toto extrémne nezávideniahodné prostredie, "hrýzť" z každej svetovej strany, na ktorú sa otáčal, dúfajúc, kadiaľ by mal vlastne kráčať, aby sa zachránil; africké dobrodružstvo sa mohlo veselo začať, kedy mi rozhodne nebolo úplne všetko jedno počas toho, ako sa tátohľa postava systematickým spôsobom predierala cez rôzne vyčerpávajúce prekážky, keď som sa povedzme snažil samého seba predstaviť v obdobnej šlamastike, ako by som sa totiž asi zachoval, ocitajúci sa v obdobných reáliách...?•POCITOVÉ DOJMY? Veľmi dobré, aj keď som si musel postupne zvykať na špecifický herecký a hlasový prejav titulného protagonistu, čo sa iba neustále akosi zlepšovalo, až som sa pristihol pri tom, ako mu držím všetky palce, v nádeji, že sa nejako pozviecha z mimoriadne zložitej SITUÁCIE, čo určite nebolo absolútne nič jednoduchého sa ocitnúť v jeho koži v zmysle uvažovania len 8-ročného dieťaťa, ktoré predsa nazerá na svet trochu inými očami, no napriek tomu si stále uvedomovalo [za]vážnosť príslušného terénu, ktorý na nikoho nebral žiaden ohľad! Skrátka, podmienky, ktoré nie sú najvhodnejšie pre bežného smrteľníka, aj keď niektorý druh "smrteľníkov," by tu možnože dokázal [pre]žiť, len by sa museli prispôsobiť daným podmienkam... Aj to v tomto konkrétnom prípade zohrávalo kľúčovú úlohu, ale o tom až niekedy potom, keď na to príde vhodný čas.P.S.:Klaviristický tatko ho nenechával v žiadnom štichu, a to bolo na celej veci asi najzaujímavejšie, ako sa pomaličky zbližovali - postupy, znamenajúce, že príbeh bol previazaným s cieľom nájsť jeden druhého.P.S.2:A vo svojej podstate sa k tomu ešte jednalo aj o pomerne dosť depresívnu záležitosť.

Ako malý stroskotanec s dýchavicou, kufrom a psom púšťou putoval a čo pri tom zažil. Drsný detský survival plný potu, sĺz a krvi, nechýba divoká fauna, plánujúca si ním oživiť jednotvárny púštny jedálniček, ani pár domorodcov na úrovni doby kamennej. Otec virtuóz zatiaľ číha pri hluchej vysielačke a piloti pátracích vrtuľníkov márne ostria zrak. Napínavé až do poslednej chvíle, pri niektorých scénach som mal o mladého fakt strach (lozenie na strom či do jaskyne), celkom realisticky stvárnené stravovanie aj zranenia. Hyenou a Krovákmi mi to pripomenulo o dekádu mladšíchšialených bohovod toho istého režiséra, ovšem bez ich humoru. Detským hrdinom, ktorý si vie rady a typom helikoptér zase z rovnakej doby ako film pochádzajúci seriálSkippy,aj keď to môže byť skôr tým, že si z kengurích príhod skoro nič nepamätám. Na dobu vzniku veľmi slušný a aj dnes v pohode pozerateľný počin za praženicu z tri a pol pštrosieho vajca.(vďaka Willymu Kufaltovi za zaradenie do premietania)

Strhující zážitek z filmu mě tady snadno vyčerpal k žízni, s jakou bych se zřejmě býval ocitl i po 81 minutách reálného bloudění pouští. Nečekal jsem z takto nenápadného cizokrajního filmu až tolik neustálého napětí se závanem nekonečně děsivého procitnutí a šílené tísně. Oproti spřízněné australskéCestě(1971) od Roega, byť ta se mi líbila víc, tady nedochází na žádnou výraznější autorskou stylizaci či filosofický podtext, čímž se ale ještě zvyšuje celková přímočárost a dojem silně realistického prožitku zachovaného po celou dobu. Zvláště ta hyena je i v pouhých krátkých záběrech až nervy drásející a na film, který se tváří jako rodinný, neřku-li dětský, mě až zaskočilo pár krutých zvratů a míra gradace až do opravdového thrilleru. Tady si vydechneme skutečně až v úplně posledních vteřinách a bude to ještě vydechnutí docela zkneklidňující, s menším otázníkem, ale... díkybohu, vydechneme. Velmi vydařený africký pokus o „dětský survival“ na mě zapůsobil i po tolika letech od svého vzniku.[80%]

Hodne drsny film opreziti v africkej pusti Kalahari, coz mimochodom nie je stara pust. jednou z najstarsich pusti na svete je Namib v Namibii. Kazdopadne hyeny - sceny s hyenami bol brutal, Kalahari desivo vzualne nadherna   69 %