Žena bez tváře (1947)

Švédskyautorv podobeGustafa Molandera, ktorý svoje pomerne dosť sentimentálne dielo, následne vymodeloval azda podľa toho úplne najklasickejšieho modelu: amerických noirových titulov, vrátane i naprosto [nad]štandardne poňatejFemme Fatale→ viď,Rut Köhlerová[Gunn Wållgrenová], a to vskutku ďalej ani nehovoriac o akomsi pochybnom [ANTI]hrdinovi ←Martinovi Grandéovi[Alf Kjellin], ktorý teda asi ani nebol žiadnym veľkým "grandom," nakoľko začal len tak z čista jasna podvádzať svoju zákonitú manželkuFridu[Anita Björková]; a to konkrétne pod scenáristickým drobnohľadom, dolu podpísanéhoIngmara Bergmana(!), na ktorého mi toto označenie príliš extra nezapasovalo, keďže sa akosi i čoraz častejšie vymykávalo spod kontroly s navrch balastovým obsahom kŕčovitých situácií, ktoré celkovo pôsobili mimo bežnej logiky; a súčasné vrstvenie takto presne zvolených formálnych postupov, t.j. určitý druh retrospektívy spojenej so spomienkami niektorých kľúčových postáv v rámci tohto zbytočne popretkávaného diania - spôsobovalo viac škody, ako povedzme nejakého, zmysluplného úžitku, pretože takáto forma sa miestami míňala účinku, resp. pôsobila predsa trocha samoúčelnejším spôsobom; v podstate sa vôbec ani nikam poriadne zvlášť neposúvala, nijako sa nevyvíjala•Teraz sa ma asi na rovinu opýtate:„Človeče, tak to si mal asi hneď automaticky znížiť i výsledný kredit daného titulu!?"→ Odpoveď: Chvalabohu, našťastie, nie, lebo herecké prejavy zo strán priamo zainteresovaných protagonistov - takúto možnosť vylúčili ←"Osudová žena"ma presvedčila o presnom opaku, intenzívne sledovanie jej fascinujúceho hereckého prejavu, zatieňujúceho celý zvyšok ansámblu, bol priam hypnotizujúcim zážitkom, i keď ani jej sa koľkokrát nevyhli náhle vyhŕknuté repliky, ktoré sa príliš nehodili do príslušnej atmosféry. • No, i napriek tomu bolo toto spracovanie vysoko profesionálne ukotvené, vidno, žeMolandernebol žiadny diletant, ktorý by nerozumel svojmu remeslu; len ten vonkajší, nazvime to, ako vizuálny vzhľad, mával o čosi značnejšiu prevahu nad vnútornejšou náplňou ponúkajúcich sa dialógov, ktoré takpovediac, šušťali papierom.(05.08.2024)

Martinovo rychlé vzplanutí ve vztahu k Rut působí z dnešního pohledu poněkud neuvěřitelně. A to vůbec pod tíhou jeho občasného chování k ní. Ale obojí k tehdejším filmům noir svým způsobem patří, takže vlastně nijak více neruší. Martin je tím, do nějž jde snadno vidět, Rut potom pravým opakem, tou zajímavou, tajemnou a to až do posledních chvil. Gunn Wållgren ji hraje velmi dobře a je to právě její postava, za které je scénář Ingmara Bergmana cítit nejvíce. Výborná je však i kamera, vůbec pomalé procházení interiérů a využití odlesků světla v nich. Třeba taková první návštěva bytu Rut. 75%(27.12.2022)

Plakát dosti namlsal, žádný takový výjev však nečekejte. Naštěstí však i oblečená femme fatale Gunn Wållgren neustále vyžaduje pozornost. A to nejen kvůli genetické výhře v loterii; na její postavě totiž tento zajímavý a notně psychologický noir stojí. Obsahový popis sedí a já mohu film jedině doporučit.(08.08.2021)

Pokus o švédsky noir sa vydaril, film má kvalitné spracovanie, tajomnú atmosféru a živočíšnych hercov, ktorí zvládali svoje postavy na výbornú. Na scenári pracoval Ingmar Bergman, až mi bolo ľúto, že sa neskôr nevenoval tomuto žánru. Piata recenzia.(14.05.2023)

Švédský noir a rozhodně povedený. Ženatý Martin se zabouchne do prohnaný ženský, která ráda manipuluje a vznikne z toho pěkně toxický vztah. Gunn Wallgren v roli femme fatale skvělá.(29.12.2022)