Ukigusa (1959)

V ospalom prímorskom mestečku, kdesi v južnej časti Japonska, sa čochvíľa vylodí istá herecká (rozumej - divadelná) spoločnosť pod taktovkou - renomovanéhoKomadžura "Majstra" Arašia, aby zrovna na tomto mieste odprezentovali niekoľko staromódnych predstavení, teda aspoň snáď dovtedy, pokým sa im šťastena celkom chrbtom neobráti ...? • No, ale určite neostanem s týmto mimoriadne podareným súborom len v tesnej blízkosti javiska, to by bolo skrátka na tohto režiséra asi príliš jednoduchou záležitosťou, aby sa čisto uspokojil iba s divadelným prostredím, i keď zase nemožno podceniť týchto všetkých umelcov pod jednou strechou, a so vskutku naprosto rozličnými záujmami, čo by v podstate vystačilo samo o sebe na celý tentoOzuovkinematografický počin z roku 1959, no našťastie to nie je iba o nich, aj keď väčšia časť z nich, sú bezpochyby hodne zaujímavými figúrkami,  a to predovšetkým sám protagonista, spomínaný už o pár riadkov vyššie, ktorý disponuje hodne premenlivou povahou . • Divák si pravdepodobne domyslí, čo má tým recenzent práve teraz na mysli? Áno, samozrejme, že nebudeme skúmať len to, či jeKomadžuroabsolútnym cholerikom, ale zároveň sa bude k tomu tento príbeh i postupne systematicky prelínať, čo sa konkrétne týka domácich obyvateľov vedľa tohto ich pôsobiska, vďaka čomu som si začal uvedomovať, že»kočovní umelci«s»obyčajnými civilistami«, majú toho oveľa viacej spoločného, než by som vôbec na prvý pohľad mohol pripustiť. • Dalo by sa tiež podotknúť i to, že s príchodom"komadžurovcov", sa sem priniesla nielen kultúrakabuki, ale súčasne sa strhla i poriadna lavína medziľudských vzťahov, ktorá sa bude normálne otriasať v samých základoch, až som si občas pomyslel, že nastali nejaké,»vzťahové zemetrasenia«, tak bývala táto atmosféra do samej krajnosti vybičovaná, čiže, tým pádom by som sa chcel za to týmto tvorcom pekne poďakovať, aj keď iba symbolickým spôsobom . • Mimochodom, zaujala ma ďalšia japonská herečka -Mačiko Kjóová, ktorá sa najprv zaskvela vRašomónovi, ale ja osobne si ju najlepšie pamätám z predchádzajúceho Mizogučiho filmového zázraku s pôvabným titulomUgecu monogatari, kedy stvárnila mysterióznu postavu ... VUkikusedostávajú herecký priestor viacerí japonskí herci, a tak to nie je »závislé« len od jednej strany mince, pričom i tá druhá strana je rovnako veľmi podnetnou, to znamená, že sa obidve vzájomne dopĺňajú. • Režisérsky matador vytvoril pomerne vierohodnú líniu nastávajúcich udalostí, pri ktorých som sa vonkoncom nenudil, pretože ma neustále čímsi zamestnával, že som sa iba zriedkakedy ("raz") pozrel na hodinky, koľko ešte ostáva do konca?  Jasudžiróovi napokon udeľujem chválitebnú známku na jeho filmovom vysvedčení, za ktorú sa nemusí v žiadnom prípade hanbiť, skôr presne naopak .

Áno, Ozu je bezpochyby najpovolanejší pozorovateľ života, ale najmä vytvoril kolobeh, okolo ktorého sa táto rodinná dráma môže v takomto prostredí a na takých úrovniach odohrávať. Kabuki života alebo život pod záštitou Kabuki. Dôraz je kladený na výtvarnú stránku, kde sa Mijagawove schopnosti rozrastú z inak typicky čiernobieleho tieňovania na zosnovanie typizovaných atmosfér. Výborné je aj zvolenie počasia v rušných momentoch (metafory). Proste Ozu vie pospájať fragmenty akýchkoľvek úrovní v efektívnu dramatickú os a nezabudne na najrôznejšie odtiene emócií, ktoré sú tu prítomné aj za rohmi. A odprostil sa nemalo od typického statického snímania a skúša aj nové veci, vyvíja sa aj jeho kameramanské oko, v čom má u mňa ako u stredoeurópana výrazné plus.

Ozu pro mě zůstává nečitelný. Příběhy založené na emocích a lidskosti zprostředkované úzkostlivě mechanicky sebestřednou režií, která na sebe neustále strhává pozornost svou chladností a "objektivitou". Ještě víc než úzkostně dokonalé kompozice mě ze zážitku vytrhává robotický střih dialogů a často nepřirozeně rozjařená hudba evokující konstruovanost. Ozuovi filmy jsou pro mě absolutně nevtahující, kombinací filmových prostředků pro mě nevzniká ani přesvědčivý prostor, ani příběh, ani nálada, ale jen exhibice.

Čo to bolo? Komédia, romantický snímok, slzopudná rodinná dráma? Určite to ale nebol kaiju. Japonci sa však mali tohto populárneho katastrofického žánru v rokoch 50. a 60. držať čo najviac a neprodukovať snímky, ktoré niesu ani humorné, ani opojné, ani dojemné. Takže teda radšej šľapot od Gojiri, ako toto.

Už jen to, jak je tenhle snímek krásně barevný, je potěchou pro oči. Právě oči jsou primárně smysl, který je při sledování tohoto filmu využíván. I když je zvukově malebný, v tomhle smyslu až tak nevyniká a bude to právě obrazový dojem, který ve vás zůstane, a to i s poslední scénou. Krásné, vtipné a tragické bez toho, aby se jednotlivé roviny navzájem nulovaly.