Údolí (1972)

Z raja existuje množstvo východov, ale nemá žiaden vchod. Zrejme ide o myšlienku, ktorá je zároveň aj kľúčom k pochopeniu celého filmu a čo chcel Schroeder touto generačnou výpoveďou povedať. I keď ide o príbeh hipisákov a wannabe prírodných ľudí na prahu sedemdesiatok, tak zasadenie deja do akéhosi bezčasia mu dodáva nadčasovosť. Len si samozrejme nemyslím, že tento kmeň stále ešte funguje, ale rád sa budem mýliť. Ide síce do istej miery o pozérstvo, ale Schroeder stále vie, kam jeho príbeh ide a čo obsahuje jeho myšlienkové jadro.

Zvláštny a netradičný film o hľadaní raja, ktorý neexistuje. K partii naivných hippies, ktorí sa chcú vydať nájsť raj v údolí v horách na ostrove Nová Guinea, sa pridá materialistická francúzska boháčka, ktorá chce na ceste získať vzácne vtáčie perá, vrátiť sa s nimi a predať ich. Na ceste sa ale zoznamuje s ideami skupiny a nakoniec im podľahne, svojho pôvodného plánu sa vzdá a pokračuje s nimi... Film je umelecký, je v ňom viacero symbolov, je plný zaujímavých obrazov džungle a domorodých kmeňov a ide v ňom najmä o súžitie človeka s prírodou, odhodenie zábran, slobodu a voľnomyšlienkárstvo, oslobodenie sa od spoločenských konvencií a tabu v "neskazenej" spoločnosti ľudí žijúcich v "čistej" prírode a hlavne o hľadanie raja - naivitu týchto názorov a kam vedú ukazuje záver. Režijný štýl mi trochu pripomínal Wernera Herzoga (džungľa, obraznosť, filozofia...). Výborný soundtrack k filmu zložila britská skupina Pink Floyd, vo filme je počuť z rádia a miestami na pozadí. Film na zamyslenie sa nad naším pohľadom na "exotiku" a "príťažlivosť" cudziny a prírodných spoločenstiev, ktorá vyplýva iba z toho, že v nich nežijeme a ktorý sa síce zaoberá hippisáckymi témami, ale spracováva ich po svojom a realisticky a nenecháva sa nimi slepo viesť.

Ako je z môjho prísneho hodnotenia už jasné, tento komentár a názor na film sa priraďuje jednoznačne ku vyčítavým reakciám, ktoré nemajú nič spoločné s témou, ale so spôsobom spracovania. Podobné, navonok bezobsažné TRIP-y do srdca panenskej prírody, do vnútra ktorej zavíta s posolstvom v hlave skupinka skúsených “detí kvetov“ naverbovaných mladou Francúzskou, nejako zvlášť nevyhľadávam. Uvedomujem si, že u “La Vallée“ nejde v prevažnej miere o vykreslenie samotného príbehu bežnou formou úvod-vyvrcholenie-zaver, ale o prezentáciu myšlienky, pohlcujúcej sily prírody, zamyslenia sa nad hodnotami, ...atď. Spôsob, akým sú spomínané roviny filmu predkladané, mi nevyhovoval, nasadol, nezaujal. Treba však povedať, že Barbet Schroeder netočil svoj “naturálny hippie orgazmus“ pre divákov ako som ja. Bez mučenia sa priznám, že jediným impulzom k upriameniu pozornosti na titul “La vallée“ sa stal Bruno Mattei a jeho údajná inšpirácia práve touto francúzskou drámou pri tvorbe VIRUS-u (1980). To o vkuse mojej osoby ako diváka vypovedá myslím dostatočne. Každý si preto podľa vlastného vedomia a svedomia môže zvážiť, či toto hodnotenie brať s rezervou, súhlasiť s ním, či ho ignorovať. ### O hudobný doprovod snímku sa zaslúžila dnes už široko-ďaleko známa rocková skupina Pink Floyd – soundtrack v ich diskografii vyšiel ako “Obscured By Clouds“ v roku 1972. Podobne ako väčšina momentov filmu, ani hudba nezaujala. Škoda, že sa “La vallée“ neprodukoval ako čisto dokumentárny film.

Vypadalo t odost nerealisticky, partia hipikov v pralesoch Papuy Novej Guiney. Vyzerali, ze tam vyrazli len na pik nik, nedalo saim verit  . Za fajnu prirodu a za Floydy  dam 68 %

Tohle byl pro mne dost nevšední film. Velký důraz byl kladen na popis exotického prostředí, ve kterém se děj odehrává (Nová Guinea). Ale chemie mezi hlavními aktéry byla taková málo uvěřitelná.