Ticho na moři (2011)

Smutný príbeh francúzskej "haydrichjády". Poprava 100 väzňov ako pomsta za vraždu nemeckého dôstojníka obsahuje intímny ponor do posledných hodín odsúdencov sprevádzaný snahou francúzskeho ministra a nemeckých generálov zvrátiť Hitlerov akt pomsty. Komunisti, odbojári, židia, starí, mladí dokonca aj 17 ročný chlapec. Všetci sa musia postaviť pred popravčiu čatu. Produkcia je profesionálna a herci výborní. 70%

Vo filme ide o zoznam, ale nie je to Schindlerov zoznam života. Ide o zoznam smrti, s ktorým nikto nemôže nič urobiť. Prapodivne poslušní francúzski policajti ho slepo dodržia a dokonca nemeckí dôstojníci k nemu majú výhrady. Beh udalostí sa ale nezmení a netreba ani pomyslieť na happy end. Len na silné finále, ktoré zatienilo slabšie momenty zo začiatku filmu.
––––Drahá mamička, brat a otecko. Idem na smrť... –––– Nebuďte otrokom príkazov. Načúvajte svojmu svedomiu.

Ticho na mori má len skvelý názov, ktorý sa však viac hodí na opravdivý vojnový film, povedzme o námorných bitkách. Tento snímok silne vyznieva ako televízna inscenácia bez emócií. Pokiaľ sa diváka nijakým spôsobom nedotýka poprava 150 ľudí, pokiaľ tam nebol zastrelený váš predok tak je vám tento film absolútne ukradnutý a hlavnú vinu za to nesú impotentní filmári.

Áno, hlavná postava a aj tie vedľajšie sú trochu odfláknuté, ale pozitíva tohto filmu vidím inde. Náhľad do rozdielneho premýšľania a pohľadu na vec na nemeckej strane, podrobne zobrazené prípravy mladých nemeckých vojakov na popravy, ktoré neboli ani pre strelcov prechádzkou ružovou záhradou, rozkazy totiž vydávali iní, tí za stolom. Takže žiadna extrémna démonizácia na jednej a heroizácia na druhej strane, tí, ktorí vykonávali atentáti, totiž vystavovali mnoho krajanov nebezpečiu. V televízii je to za štyri, v kine by som určite frflal nad inscenačnosťou diela, podobne, ako pri Deviatom dni. Volker už proste nie je in a na festivaly sa jeho staromódne filmy nehodia.

"Ľudia v strane a SS jednoducho nemajú zmysel pre dejiny..." Páčila sa mi rozumná úvaha nemeckých dôstojníkov pôsobiacich vo Francúzku, ktorí si dovolili nesúhlasiť s číslom 150 popravených a zahrávaním sa so sympatiami francúzkeho obyvateľstva. Aspoň takto nejako si predstavujem ukázanie dejín v pravom svetle a z nestranného pohľadu. Boli tu Nemci, ktorí rozkazy vydali, boli tu takí, ktorí ich splnili, ale i takí, ktorí s nimi nesúhlasili. Z tohto pohľadu bol film dôveryhodný a scény rozhovorov na túto tému najlepšie čo film ponúka. Horšie dopadol "súcit" s hlavným predstaviteľom , ktorý zďaleka nedostal toľko priestoru ako si hlavná postava zaslúžia a aj z tohto dôvodu je jeho osud divákovi viacmenej ukradnutý a to je zle. Celý záver je natočený pomerne chladne aj keď z remeselného hľadiska je všetko ako má byť. Film celkovo chladný a bez emócií, takže iba priemer. 60%.