There's Still Tomorrow (2023)

...Delia...žena, plnící si své každodenní povinnosti, nám zde představuje svůj život. Život naplněný strastí a pod nadvládou despotického diktátora v podobě manžela (snad nějaká alegorie na fašistický režim v tehdejší Itálii...). Se skloněnou hlavou dělá vše, co se po ní chce, žije ve vězení jménem život, ale přesto nakonec dokáže najít sílu ke vzdoru. Naprosto vynikající režie v černobílém formátu nabízí zcela autentickou dobovou atmosféru...hudební doprovod je pro mě dosti kontroverzní, ale i tak  jsem si film užil...vynikající záležitost...

Film z roku 2023 dokonale zobrazil atmosféru z roku 1946. Nielen čierno-bielym prevedením, najmä atmosférou. Cítiť v ňom radosť z konca vojny (americkí vojaci na scéne) a cieľ matky – prežiť, nakŕmiť, postarať sa, brať všetky ponuky na prácu, aké prídu. Ide o vzťahový film – Deliu by sme dnes nazvali týranou ženou. Je poskokom manžela, svokra a svojich synov, ktorí sú vychovávaní, že tento rodinný model „mama je len slúžka“ je normálny. Dcéra, samozrejme, sa má pripraviť na rolu budúcej trpiteľky. Keď sa Delia rozhodne skoncovať s denným ponižovaním s túžbou zažiť kúsok malého, osobného šťastia, v hlave sa vám vynára otázka... Ona naozaj opustí svoje deti? Lenže rozuzlenie je to, k čomu smeruje celý príbeh. Zaujímavé, ten malý príbeh je len predohrou udalostí, ktoré zmenili práva žien. Dostala ma scéna, keď Ottorino (svokor) prosí syna, aby Deliu nebil príliš často, aby aspoň počas svojho popoludňajšieho odpočinku nepočul jej plač v druhej izbe a mohol pokojne spať. Film s názvom „Aj zajtra je deň“ by sa mohol volať „Aj takto sme žili.“

Skvelý film o domácom násilí a ženskej emancipácii s vynikajúcim príbehom, ktorý diváka prevádza každodenným životom Delie Santucci a jej rodiny. Násilie, ktoré musí znášať od svojho manžela, poznámky svokra aj nevychovanosť svojich synov znáša statočne, ale postupne v nej rastie sebavedomie. Príbehu nechýba humor (a neraz čierny), napätie ani prekvapenie, ktoré si skrýva až na záver. Situácie Delie nie je totiž ojedinelá, ale je predobrazom celej talianskej spoločnosti. Takže zmena, pre ktorú sa Delia rozhodne zapadá do zmeny celospoločenskej. Produkcia sa okrem výbornej práce s atmosférou, pohráva aj s formou a odváži sa napríklad násilné scény prezentovať ako tanec, čo znie uletene, ale je to nádherné. Herci svoje postavy hrajú skvele a perfektne zapadajú do atmosféry.

[3,5*]"Chodímsemtriroky,dokoncaajpočasbombardovania...Aondostaneviacakoja?" "Jepredsamuž!"Dramédia, ktorá odľahčenou formou podáva tému týrania žien v dobe, keď to ešte bolo v Taliansku akýmsi v tichosti tolerovaným štandardom. Vzor muža ako "pána tvorstva" sa totiž už celé veky tradoval z generácie na generáciu a žene potom často neostávalo nič iné, než sa zmieriť s rolou na slovo poslúchajúcej slúžky. A takýmto stereotypným párom je i Ivano (Valerio Mastandrea), zaostalý primitív riešiaci hrubým násilím akýkoľvek "prehrešok" (definíciu tohto pojmu určuje výhradne on, podľa aktuálnej potreby) a jeho žena Delia (samotná režisérka Paola Cortellesi), ktorá, napriek jej inteligencii a šikovnosti, dobrovoľne prijíma vo vzťahu načisto submisívne postavenie   ("Prečo necháš so sebou takto zamerať? Prečo neodídeš?" "A kam by som šla?").   Ako náznak svitajúcich nových časov je tu potom ich dcéra Marcella (pôvabná Romana Maggiora Vergano), ktorá má v sebe dostatok hrdosti i vzdoru na to, aby rolu jej matky nikdy v živote nehrala. Hoci sa mi snímka vo všeobecnosti páči, nedokázal som ju prijať celkom bez výhrad a na konci vo mne zostali trochu rozporuplné pocity. Na jednej strane tu sú pekná čiernobiela štylizácia evokujúca taliansky neorealizmus (aj keď je z každého záberu zrejmé, že ide o nový, moderný film), zaujímavý príbeh so zaujímavými hrdinami a ako vydarený vnímam i tu prítomný humor   ("Prestaň s fazuľkami. Máš predávať šalát! Fazuľky vydržia týždeň, šalát ti hneď zvädne." "Poď ku mne! Pobozkaj ma a nič mi nezvadne!").   Za slabšiu zložku, naopak, považujem hudbu (chvíľami pripomína otravnú hudbu z Baumaxu, tu zase zahraje nejaká strašná talianska odrhovačka a všetko zaklincuje úplne nevhodný rap) a je ešte pár ďalších vecí, ktoré mi tu akosi nesadli. Ide hlavne o niektoré nasilu vtesnané prvky (výnimkou je celkom pôsobivá scéna, v ktorej domáce násilie nečakane prejde do muzikálového čísla), ako je telenovelová vsuvka s jedením čokolády, podivný zvrat s výbuchom kaviarne, s ešte podivnejšou rolou čierneho amerického vojaka a napokon divne napasovaná "prekvapivá" záverečná pointa, ako vystrihnutá z nejakého lacného propagačného videa."Urobiltitonaschvál,prasaštetinaté!" "Ogrceľzasmradený!" "Chrapúňvybíjaný!" "Podvratníkúžernícky!" "Smradjedenprekliaty!" "Venujtemumodlitbuajzanás." "Chrlímejednuzadruhou."

Talianskadrámao povojnovom období sa veľmi vydarila a cítiť tu jemné, ženské vnímanie z pohľadu režisérky, ktorá zahrala aj hlavnú úlohu. Žena v strednom veku, Delia, sa borí nielen s materiálnou chudobou, ale prežíva aj vzťahovú mizériu. Muž je násilník, ktorý si z manželky urobil slúžku. Dvíha na ňu ruku, ale nevychovaných synov, ktorí by si jednu výchovnú aj zaslúžili, tých si paradoxne nevšíma. Dospelá dcéra sa zamiluje, no scény z filmu naznačujú, že jej vyvolený bude z rovnakého cesta ako jej otec. Film spracúva tieto ťažké témy s prekvapivou ľahkosťou, dokonca je tu veľa scén so situačným humorom. Čiernobiely vizuál napomáha presunúť sa do obdobia štyridsiatych rokov. Snímka je pútavá od začiatku až do konca.