Solanin (2010)

Inio Asanovo svojich mangách dokazuje, že je schopný veľmi dobre vykresliť ľudské vnútro a emocionálne prežívanie jednotlivcov. Táto skutočnosť sa prenáša aj do filmovej podoby dielaSolanin, ktoré v roku 2010 ako svoj režisérsky debut spracovalTakahiro Miki. Príbeh (nielen) o hudbe si všíma skupinu priateľov - mladých dospelých, ktorí po skončení štúdia na univerzite tápu, čo ďalej, hľadajúc správny smer a svoje miesto vo svete. Práve spomenutá "asanovská" schopnosť zachytiť prežívanie postáv (o to viac zvýraznená aj vďaka samotnému príbehu) patrí k dominantným prvkom snímky, schopnej u diváka viac či menej vyvolať pocity empatie, fungujúcej v spojitosti s postavami aj vďaka dobrému a dobre hrajúcemu hereckému obsadeniu. Film vo svojej podstate stojí na relatívne nízkom počte protagonistov, ale možno práve vďaka tomu dokáže prakticky každý z nich svojím spôsobom vyniknúť. Mikiho snímka adekvátne zhmotňuje Asanovu predlohu, ťažiac najmä z emócií obsiahnutých v príbehu. Avšak, nejde o dielo bez nedostatkov. Na kvalite sa negatívne podpisuje minutáž, respektíve skutočnosť, že v rámci dvoch hodín sa vo filme vyskytuje viacero nevýrazných pasáží, ktoré plynutiu deja veľmi nepomáhajú.Solaninako celok, hoc v konečnom dôsledku kvalitatívne priemerný, dokáže dobre zhmotniť námet, pričom na diváka najviac zapôsobí vykreslením emócií postáv a kvalitným hereckým obsadením.

Je to nadpriemerná hudobne ladená dráma. Má pomerne dobrý príbeh o mladej žene, ktorá v práci nie je vôbec spokojná, ale radosť jej robí aspoň jej dlhoročný priateľ, s ktorým žije a jeho láska k hudbe, pričom má aj svoju kapelu. Ale aj tak ich všetkých trápi nejasná budúcnosť a preto sa musia rozhodnúť, ako budú pokračovať. Spracovanie je celkom slušné, ale aj tak sa nezbavím čiastočne rozporuplných pocitov. Môže za to hlavne úvodná tretina, síce hlavná hrdinka si ma celkom získala a zaujali ma aj ich problémy v práci, ale inak ma vôbec nebavili zvyšné postavy, vzťahy medzi všetkými zúčastnenými a to ani medzi hlavnou dvojicou a rovnako ani ich kapela ma vôbec nezaujímala, takže to vlastne išlo dosť mimo mňa. Ale potom sa to už našťastie vylepší, konečne aj tie zvyšné postavy dostanú určitý priestor a tak sa k tej ich partii aj dá vytvoriť nejaký vzťah, rovnako aj línia s kapelou začne byť zaujímavejšia a navyše po jednom zásadnom momente filmu to už získa ten správny náboj a tak hlavne druhá polovica ma už dosť bavila, keďže tých dobrých prvkov je tu už plno. Ale mohli si dať viac záležať na tých hudobných číslach, síce vo filme mi o ne ani moc nejde, takže to žiadny väčší problém nie je, no len predsa som z podobných filmov zvyknutý na trochu lepšie vystúpenia. Herecké obsadenie nie je zlé, výborná Aoi Miyazaki v hlavnej úlohe, ktorá snáď nikdy nesklame a síce sa jej už nikto nemá šancu priblížiť, ale aj väčšina vedľajších postáv je celkom obstojná, teda až na jej priateľa, ten ma nebavil vôbec a skôr si ma získali zvyšní členovia kapely. S réžiou a technickou stránkou som dosť spokojný, tento typ mám rád, veľmi pekná vizuálna stránka a príjemná atmosféra, len emócie som moc nepociťoval. Škoda tej úvodnej tretiny, ktorá celkový dojem predsa len zhoršuje, ale zvyšku filmu by som už určite dal lepšie hodnotenie, takže v konečnom dôsledku ma to bavilo, ale hodnotím len priemernejšie.65%

Je škoda, že tieto filmy sú tak krute drahé pokial ide o dovoz z Japonska... 5000 Yenov (okolo 45 Euro) za film bez poštovného je zlodejina... Avšak určite by som si ho rád zaradil do mojej zbierky japonskej kinematografie. Sviežo melancholická dráma s podarenou kamerou a aj tá téma underground hudby mi je sympatická. Postavy nadpriemerne dobre zahraté a dej detajlne čerpajúci z mangy tiež umne zasadený do prostredia Tokya. Po oscarovom Departures tu je ďalší pozornosti hodný "made in Japan" film :))

Příjemně melancholický, trošku smutný a pomalý film postavený zejména na charismatu Aoi Miyazaki, díky níž to není ani chvilku nuda.

Příběh o adaptaci čerstvě vystudovaných kamarádů do života dospělých. Parta přátel se snaží najít svůj smysl života, přičemž někteří z nich si zpříjemňují nezajímavý život hraním v kapele.MeikoaTanedase rozhodnou skončit v práci a skrze nedostatek financí a frustrace ze svých životů začne mít jejich vztah existenční problémy. Ty jsou však jen maličkostí, v porovnání s tím co je ještě čeká. ■ Při sledování pomalu plynoucího Soraninu jsem si opět začal všímat důležitosti každého pocitu, jenž zúčastnění cítili a to mě nutilo přemýšlet co ti Japonci dělají jinak než ostatní, že hloubka každé malé informace je na mnohem vyšší pocitové úrovni. ■ Když spojíš 0 a 0, tak dostaneš ∞. Zajímavá myšlenka.(02.09.2015)