Rip Van Winkle no hanajome (2016)

Shunji Iwaivo svojich filmoch dokazuje, že patrí do silnej generácie japonských režisérov, schopných takmer majstrovsky zachytiť emocionálne naladenie súdobej (japonskej) spoločnosti, v ktorej - paradoxne - na emócie zdanlivo nie je miesto. Ľudia sa uzatvárajú do seba, unikajú na sociálne siete, hľadajú šťastie a dokonalosť, ale narážajú iba na klam a chladnú realitu, ktoré ich cyklicky privádzajú k ešte väčšiemu uzavretiu sa do seba. Trojhodinový filmRip Van Winkle no Hanayomez roku 2016 je pomaly sa variacim "hotpotom" pocitov, sledujúcim hlavnú postavu neveľmi úspešnej suplujúcej učiteľky Nanami (Haru Kuroki), ktorej sa relatívne rýchlo po svadbe rozpadne nielen manželstvo, ale prakticky celý neusporiadaný život. Pomoc nachádza u pochybného Yukimasua Amura (Gō Ayano), schopného "všetko vybaviť", nevediac, že on je "spúšťačom" jej problémov. Postupne ale Nanami nachádza v živote "nevyrovnanú rovnováhu", stretávajúc ľudí v rovnako, ba možno ešte horších situáciách, pričom najvýraznejšou z nich je svojská Mashiro (Cocco). Iwaiovi sa naprieč trojhodinovou minutážou darí dobre vykresľovať nenápadné, neraz skryté ľudské trápenia, najväčšmi sa zameriavajúc na samotu. Tá je jasne badateľná pri postave Nanami, ale ešte viac rezonuje v prípade vedľajších postáv - citlivo až bolestivo je zobrazená pri Mashiro ("There are tons of people out there in the world! Especially here in Tokyo. No one'll notice if someone disappeared from this crowd."), zaregistrovať ju možno v jednej vete starého "herca" zo svadby o tom, ako sa nikdy neoženil, a je takisto charakterovou súčasťou "neviditeľnej" postavy hikikomori dievčaťa, ktoré Nanami vyučuje online (tá je, mimochodom, jedinou, kto sa o Nanamine problémy skutočne zaujíma, hoci ju osobne nikdy nestretla). Čiastočným paradoxom filmu je, že hoci sa v ňom svojím spôsobom deje veľa, nedeje sa v ňom nič, respektíve divák čaká a čaká a čaká na nejaký zásadnejší dejový zvrat, ktorý ale neprichádza. To na jednu stranu Iwaiovmu dielu trochu škodí, na druhú stranu to ale možno chápať ako zachytenie bežného života, v ktorom zlomové momenty - dobré aj zlé - často nie sú grandiózne a pred ostatnými ostávajú skryté. ARip Van Winkle no Hanayomeje presne taký. Ide o dielo veľkého rozsahu, ktoré si ale zachováva svoju nenápadnosť, čakajúc na objavenie divákom. Opäť sa potvrdzuje, že sociálne drámy z obdobia Heisei sú skvosty.

Film, ktorý aj napriek svojej dĺžke nenudí. A dôvod je jasný. Je to Iwaiova sonda do života jednoduchej dievčiny, ktorá je manipulovaná vo svete, kde dobro a úprimnosť sa až tak nenosí. Film sa ťažko uchopuje, lebo je viacvrstvový a pomaly plynie z jednej emócie cez druhú. Nemá pevný príbeh, je to skôr kaleidoskop pocitov a príjemných režijných nápadov. Dramatické zvraty sú oddramatizované a podporené klasickou hudbou. V zásade sa jedná o tradičný Japonský prístup k látke. Nie je to úplne špecifické, pričom to ale je do určitej miery bizarné. Nie je to Iwaiov najlepší film, ale ako vravím( aj napriek dĺžke) je to príbeh, ktorý by som dokázal pozerať aj ďalšie tri hodiny, bez toho, aby sa tam niečo dôležité stalo. Tu sa tých dôležitých vecí stalo habadej. Ale krásne splývajú zo zvyškom.

Tie najuletenejšie a najpodivnejšie filmy prichádzajú vždy z japonskej produkcie, ale The Bride of Rip Van Winkle mi príde uletený len takým tým najcivilnejším spôsobom a práve toto mu nedovoľuje byť viac, než len takým obyčajným priemerom. Tento film jednoducho potreboval nejaký osobitý režisérsky rukopis, toto bola vlastne len taká monotónne natočená podivnosť a to ma dosť mrzí. Ale zlé to určite nebolo, tie tri hodiny nakoniec ani nebol nejaký problém, dejovo mi to prišlo pomerne zaujímavé a určite nepredvídateľné, takže som bol celkom zvedavý, čo bude ďalej, ale celkovo to nedokáže strhnúť, chýba aj lepšia gradácia a zároveň sa tu nenájde ani jedna scéna, ktorá by sama o sebe stála za výraznejšiu pozornosť. A moc to nepodporia ani herci, síce sa tu objavia aj známejšie tváre, ale jednoduchu žiadna postava nie je dostatočne zaujímavá, rovnako ani vzťahy medzi nimi. A tak je tu film, ktorý určite neľutujem, že som si ho pozrel, čo sa týka prakticky všetkého, čo sa vymyká štandardnej produkcii, ale inak žiadna stránka dostatočne nevyniká, takže sa to nedá ani moc odporučiť.58%

Ľutujem, ale akosi nedokážem zdieľať nadšenie z tohto 3-hodinového kúsku. Na dlhočizné filmy som z Bollywoodu zvyknutý, a tak by som to za normálnych okolností vôbec nebral ako prekážku. ALE to by musela mať tá mamutia dĺžka aj nejaký zmysel. Akosi som dúfal, že to čakanie bude stáť za to a pointa ma presvedčí o tom, že to neboli 3 hodiny zbytočne vyhodeného času. Bohužiaľ, opak bol pravdou. Tá strnulosť ma absolútne ubíjala, taktiež aj samotný dejový rámec, ktorý sa silou mocou chcel hrať na mysterióznu drámu. Tak trochu nechápem to všeobecné nadšenie z tohto filmu. Lebo jediné čím bol výnimočný bolo to, že ten film bol dosť divný, až príliš! Aspoň 1* za sľubný začiatok a krásnu melódiu Bachovho Air on the G String, ktorá dopĺňala niektoré scénky.

Bezbřehá jízda do neznáma. Tento film by člověku, který je zvyklý jen na zacyklený Hollywood, uškvařil mozek.