Přiznání policejního komisaře prokurátorovi republiky (1971)

V Damianiho očiach je Taliansko zbavené všetkej felliniovskej farebnosti a pasoliniovskej štylizácie. Je ošumelé, šedé, civilné, plné betónu a železa. Civilnosť je Damianiho veľkou devízou, príbeh je pre neho očividne dôležitejší ako forma. Tá je umiernená, nerozptyľuje. To však neznamená, že Damiani nie je invenčný filmár. Confessione di un commissario di polizia al procuratore della repubblica skvelo pracuje napr. s orámovaním záberu, alebo s prvkom kontrastu, ktorý je badateľný hneď v úvodnej scéne – ruka prekladá ruku v šerosvite, odniekiaľ znie drapľavý ženský spev, ruky sa pomaly dostávajú z temnoty k väčšiemu svetlu, až si nakoniec uvedomia, že sa nikam nedostanú... ide o interiér psychiatrickej liečebne. Damianiho film je o vnímaní spravodlivosti, a to mu zaručuje istú nečasovosť. Rieši otázky, ktoré sú stále relevantné: oficiálna spravodlivosť, ktorú by mali zabezpečovať zákony, osobná spravodlivosť, keď zákony zlyhávajú či vlastné pravidlá komunity (finále vo väzení). To zahŕňa strach, ale i odvahu, smrť, ale aj prebudenie. Ťažisko je na postavách. Damiani nevidí čiernobielo. Nie je isté, ktorá z hlavných postáv si vydobyje viac divákových sympatií. Systémom unavený komisár Bonavia, ktorý sa síce javí ako podozrievavý neurotik, no vnútorne zvádza ťažký osobný boj s neprávosťou či prokurátor Triani, bezúhonný, prísny, veriaci v zákon avšak slepý pre oči? Prostredníctvom postáv, ich názorov, ideálov a skúseností rozohráva Damiani impozantnú drámu s tiesnivou atmosférou a brilantným záverom... Mladší súrodenec PetrihoA ciascuno il suo.

„Akýkoľvek odkaz na skutočnosti a osoby bol čisto náhodný.”•Ďalší popredný americký predstaviteľ[charizmatický držiteľOscara®,Martin Balsam], obsadený do talianskeho znepokojivého filmu, ako povedzme práve tento policajný komisárGiacomo Bonavia, ktorý sa teda jedného pekného dňa i k čomusi priznal, a s čím v podstate následne oboznámil predovšetkým i tohto vyšetrujúceho sudcu v podaní doktoraTrainiho[výborný herecký prejav zo stranyFranca Nera], ktorých spájala akási spoločná snaha o "skompromitovanie" ústredného antagonistu v podobeFerdinanda Lomunna, a ktorý toho určite mal pomerne dosť veľa na rováši, a to nielen iba vraždu na krku, ale zároveň aj zasiatie rakovinovej korupcie, siahajúcej azda až do tých najväčších možných výšin v rámci talianskej prehnitej spoločnosti → mafia-politika-justícia, ktoré napokon pôsobili, ako spojené nádoby, preto by sa najskôr mohlo zdať, že hore uvedený reprezentant zákona, sa cítil frustrujúcim spôsobom, keďže mal taký blbý dojem v tom zmysle, ako by mal neustále iba obidve ruky zviazané, čiže by úplne najradšej vzal spravodlivosť do vlastných rúk;ZAČIATOK SPOILERU►viď, úvodná a záverečná sekvencia◄KONIEC SPOILERU•Mimoriadne kvalitatívne vyvážený, a k tomu i spracovaný thrillerový titul, popri ktorého intenzívnom sledovaní, som videl niekoľko veľmi silných scén, ktoré so mnou hlboko otriasli, čiže tým pádom režisérovi asi najviac išlo o to, aby vytvoril čo najrealistickejšiu atmosféru, čo sa mu podľa mňa naprosto podarilo. A na nej si dal, mimochodom,Damiano Damiani, vskutku extra záležať. ODPORÚČAM.

Politika nepatří k mým velkým zájmům, ale politické thrillery z této doby přesto sleduji velice rád a neodrazuje mě ani levicová orientace některých tvůrců. Ale zatímco třeba u filmů Costa-Gavrase trnu napětím i v případě, že předem vím, jak příběh skončí, jsem plně pohlcen atmosférou, vychutnávam si herce a další lahodné tvůrčí ingredience, Damiano Damiani mě už podruhé nechává převažně chladným, jeho film po většinu času pro mě postrádal atmosféru. Damiano nevytvořil až na pár scén k závěru ani kus patřičného napětí, herci (no.. snad s výjimkou Martina Balsama) mi připadali poněkud nezáživní, děj zasazený do policejního prostředí včetně postav až průhledně jednoduchý a výsledný dojem z filmu spíše takový... ve jménu čistě účelového nastavení kritického zrcadla. Ale kde chybí působivost, tam chybí pro mě i onen pocit velkého přesahu a přes to vysoké hodnocení vnímám PŘIZNÁNÍ jako spíše průměrný film svého druhu, který mě jaksi nedokázal překvapit. S napětímVrahů pořádku, tísnivostiDoznáníči tajemnou atmosférouCtihodných mrtvoltohle ani moc nejde srovnávat, tady jsem navzdory slibnému obsahu i jako odpočatý polovinu filmu témeř prozíval. Pokud mi něco přihrálo myšlenku dát nakonec až 3 hvězdičky, tak určitě jsou to velmi zajímavé společné dialogy mezi mladým prokurátorem až s fanatickým uctíváním všeho, co patří pod zákon, a zkušeného stárnoucího komisaře vnímajícího spravedlnost v širším úhlu pohledu.[55%]

Mrazivé kriminální drama, jaké se dnes již netočí. Atmosféra by se opravdu dala krájet, děj spěje od špatného k ještě horšímu, přičemž na závěr příběhu zůstává nepříjemná pachuť na jazyku s otázkou, zda vůbec existuje na světě nějaká spravedlnost a pokud ano, má v tomto světě ještě šanci vyhrát? Řada syrových scén (pohřbívání do betonu), výborně napsané dialogy a herecký koncert Franca Nera a Martina Balsama (obzvlášť v jejich společných scénách) už jenom potvrzuje sílu a nadčasovost tohoto filmu. 80%.

Štátna moc je len prevodovou slúžkou mafiánskych záujmov. Mafie zbrojárov, developerov, bankárov, kapitánov priemyslu a podvodnícko obchodnícky vychcaných finančných žralokov. Tí určujú trendy aj legislatívu. Ak na to niekto dôraznejšie a hlavne konkrétne upozorní, môže sa ísť pásť na biedne pastviny periférie. S rizikom, že ani k tej pastve nemusí dôjsť živý. Damiano Damiani na prerastenie mafie políciou, súdmi a štátnym aparátom dôrazne upozornil už začiatkom 70. rokov, no veľa sa nezmenilo. Aktuálne a výstižné posolstvo. Rovnako dnes, tak ako v dobe vzniku.