Póza (1993)

"Mali by sme sa konečne naučiť odpúšťať!" "Nechaj to odpúšťanie tým, ktorým skutočne niekto ublížil!"Úspešný novinár Višňovský navštevuje menej úspešného na vidieku žijúceho a sochárčine sa nevenujúceho kamaráta sochára Geišberga, voči ktorému nemá čisté svedomie ešte z vysokoškolských čias za nedávno skončeného socíku. Nevyjasnené a nedoriešené staré krivdy zanechali stopy na jednom aj druhom, zatrpknutosť kulminuje a ponuky pomocnej ruky nevyznievajú úplne úprimne."Nikto sa nemôže zo svojej minulosti vyzuť ako z topánok! Jednoducho prísť a povedať: Tlačia ma, chcem si vyskúšať nové!"Dobre napísaná aj zahraná inscenácia o neľahkom a skoro nemožnom účtovaní s minulosťou v pokrivenom systéme zanechávajúcom stopy na všetkých zúčastnených. Za štyri glgy z fľaše s červenou značkou."Keby sa jedno svinstvo dalo zmyť druhým, to by bolo šťastných ľudí!"(19.04.2025)

Štyri roky po revolúcii boli traumy a tiene socialistickej minulosti celkom pochopiteľné. Horšie je, že dnes máme skoro 30 rokov po revolúcii a s tieňmi tejto minulosti sa boríme stále, to je snáď boj nekonečný. Film to naznačuje skôr v náznakoch a v psychológii postavy Geišberga, ale inak ide o príbeh aj spôsob natočenia vyložene nudný.
––––Vtedy som pochopil, že nebudú nové sochy, pokým budú starí mecenáši.(28.03.2019)

Vynikajúci scenár Stanislava Gurku, presne takto mi utkvel po vypočutí jeho veľmi pútavej a zaujímavej rozhlasovej hry návrat. Mne osobne sa zatiaľ tento film od neho najviac páčil. Bolo tam všetko, pointa, výborní herci, doplnené hudbou Jána Lehotského. Nedá sa rozhodne povedať, že sa v 90-tych rokoch tiež netočili skvelé a zaujímavé filmy. Myslím, že presne toto je jeden z nich. Čím ďalej, tým viac túžim spoznať celú filmovú a televíznu tvorbu rokov 90-tych. Radím medzi filmy, ku ktorým sa veľmi rád vrátim.(05.01.2019)

Vlastně je to docela hezké, až na ty ponudnělé rozvleklé dialogy.Zaujal mě 33letý Pavol Višňovský (Milan).(18.10.2019)