Pokoj v duši (2009)

Pokoj v dušipatrí medzi slovenské filmy, ktoré v ére samostatnosti patria medzi tie najvýraznejšie. Minimálne čo sa diváckeho povedomia týka. Snímka režiséraVladimíra Balkaz roku 2009 o navrátilcovi z väzenia Tónovi Pánikovi (Attila Mokos) je inak celkovo kvalitatívne skôr podpriemerným kúskom. A je nutné konštatovať, že bohužiaľ. Námet o polepšenom hriešnikovi, ktorý sa vracia do rodnej obce, v ktorej okrem sklamania z ľudí a života nenachádza nič iné, je dobrý. V praxi je však tento námet realizovaný formou, ktorá so sebou neprináša pre film toľko potrebný "drive". Prakticky všetko, najväčšmi potom príbeh a postavy (až na výnimku hlavného protagonistu), preto pôsobí veľmi nevýrazne. Divák má pri sledovaní Balkovho diela pocit, že tomu celému chýba akási iskra. Ako sme už uviedli, námet je dobrý, ale realizácia značne pokrivkáva. Veľmi v tomto prípade nemožno vyzdvihnúť ani herecké obsadenie. To, že trojica prakticky hlavných protagonistov je kompletne predabovaná do slovenčiny, sa ešte dá prežiť, ale chabé výkony sú už menej ospravedlniteľné. Tie sa potom týkajú najmäHeleny KrajčiovejaRomana Luknára. Obaja sú vo svojich úlohách sklamaním. Sklamaním, respektíve nevyužitým potenciálom, je vôbec film ako celok.Pokoj v dušije známy predovšetkým vďaka "odrhovačke"Jany Kirschner, ktorá však patrí k tomu lepšiemu, čo snímka ponúka. Pochváliť možno aj postupný vývoj postavy Tóna Pánika, vrcholiac v závere príbehu. A keď už je reč o závere, v poslednej scéne zaujme práca s otáčajúcou sa kamerou. Ale to je tak všetko...

Málokto zrejme tuší, že producentom tohto snímku je údajneJanko zo SFZ, ktorému podKorčokovýmiokuliarmi, uteká jedno očko smerom na Sabinov. Mne osobne sa tento vyslovene obyčajný snímok páčil. Je to čistý život, v ktorom Vám chcú všetci blízky priatelia pomôcť (najmä teda vtedy), keď pomôžu v prvom rade samým sebe.

Príjemný film, ktorý určite patrí k tomu najlepšiemu čo sa natáčalo po prekonaní klinickej smrti slovenského filmu. Príliš sa vyníma v snímaní krásnej horehronskej prírody, začína tupo keď si musíme vypočuť blbý pokec troch chlapov zrovna pri močení... je to aj príšerne natočená scéna. No potom sa film pekne rozbehne a veľmi ma na ňom bavili postavy a ešte viac herecké predstavenie. Myslím, že Mokos, Luknár či Więckiewicz sú kvalita, ktorá hovorí sama za seba. Na vykreslení charakteru a celkovo postavy Tóna si dali tvorcovia záležať a kdesi od polky filmu v kuse cítite ako tento človek, malé zrnko vo vesmíre, hľadá úpenlivo pokoj v duši. Do roly sa krásne oprel Mokos, je veľmi uveriteľný, a hlavne v detailoch. O čosi menej sa film venuje kamarátom čo je v poriadku, avšak pri Petrovi sa linky príbehu načínajú, vetvia a nakoniec sa to v závere celé spláchne... nevieme čo z jeho zámerov či projektu bude. Pri kamošovi Marekovi sa toho veľa neudeje, snaží sa skôr Tóna podporiť slovom či rozhovorom a to je OK, tvorcovia to dobre uzavreli. Kľúčový človek je líška Štefan, ktorého sa náramne dobre zhostil Luknár. Išiel sprava-zľava na Tóna, keď ho vyrazil dvermi, prišiel oknom. Vývoj ich vzťahu ma na filme najviac bavil a je pilierom prečo film posúvam z priemeru i napriek konvenčnému záveru.

Asi bude obsahovať spoiler tento komentár (ak vôbec niekomu na tom záleží). Pokoj v duši som si dovolil oznámkovať už niekde v polovici filmu, nakoľko som si správne tipol, že to už lepšie asi nebude. Je to príbeh jedného človeka, ktorý vychádza z basy po piatich rokoch so zmenenými prioritami. Takže veľmi uveritelné a aj chválihodne zahrané. Film nemá veľké odbočky a všetko čo sa v ňom deje, sa týka osudu hlavnej postavy. Už od začiatku sa tu ale chlastá pri každej príležitosti, pričom za príležitosť sa pokladá každá scéna, kde sa nachádza nejaký stôl. A tých stolov je tam teda "habadej"! Vypitých pohárikov je tu ako v Rambovi zabitých. No to asi bude navždy údel slovenského filmu, no mne to osobne robí asi ako domácemu zvieraťu hladkanie proti srsti. Film za päťdesiat miliónov slovenských korún (aj keď tí herci za to stáli) sa možno dalo niečim okoreniť, napríklad  keď Tóno rozpráva príbeh z basy o smrti spoluväzňa, do tej scény by sa náramne hodili zakrvavené flashbacky. Možno by u mňa dve - tri také okorenenia dvihli dojem na štvrtú hviezdu. Tu ale všetko začína a končí u pohárika a jediný kto si tam nevypije je ten päťročný chlapec.  Film ku koncu sa rozhodne vydať tragickým smerom (ďalší údel slovenského filmu?), aj keď vôbec nemusel. Pre mňa je ten film priemer s odretými ušami, ale ak je niekomu čas pridrahý, alebo ak sa niekto rozhoduje, či si ho pozrie v iný deň, ako v nedeľu, nech asi siahne po niečom inom.(Sorry)

Film, kde možno s pokojom v duši uvažovať nielen o 4*, ale aj, pardón, o mentalite niektorých užívateľov tejto platformy, ktorí majú dokonca výsadu komentovať tu filmy. Dámy a páni, vstúpte si do svedomia pred tým, než niečo ohodnotíte a nesnažte sa za každú cenu pútať pozornosť svojimi výsostne subjektívnymi, scestnými, pseudointelektuálnymi absurditami, ktoré nemajú nič spoločné s reálnou úrovňou a hodnotou filmu. Pretože vyslovene devalvovať tento film a odôvodňovať to tým, že obsahuje "krásy krajiny", tým, že vo Vás vyvoláva "archaické dojmy", tiež tým, že hlavnému hercovi hrajúcemu citovo vyprázdnenú postavu "chýba skutočná hĺbka" či dokonca tým, že je to špatné, lebo je to film "o živote", nemožno označiť inak, ako suppresio veri mala fide s cieľom attention whoringu.