Milan Rastislav Štefánik (1935)

Presprilis patetismu, ktery neni, na rozdil od kupr Zborova, nicim vyvazovan. Chybi zde herecky vykon, ktery by strhnul divaka na svou stranu. A i technicka stranka filmu je dnes zastarala a spatne koukatelna a poslouchatelna. Jedina zajimava epizoda, nesouci tu jednu hvezdicku, popisuje osobnost otce a jeho smrt. 2/10.

Nájde sa tu pár zaujímavých výjavov, ale celok je strašne nesúdržný...  Skutočné scény sú len tie zo Srbska a Sibíre, pričom obe tieto anabázy sa odohrávali za treskúcej zimy, tu však vládne leto pohoda klídek tabáček.. Všetko ostatné medzi tým je afektované staré herectvo alebo úsek deja odbytý pár nesúvisiacimi zábermi - a nie je to umenie skratky. Porovnaj len so súčasne realizovaným Fričovým JÁNOŠÍKOM, to je ozajstná a zvládnutá prehliadka vtedajších avantgardných postupov.  Zaujala ma predstava, že film vznikol len 15 rokov po Šteánikovej smrti - znamená to, že aj on sám rozprával takýmto afektovaným jazykom ? Hanba je, že je to dodnes jediný hraný celovečerák o MRŠ.

"Je francouzským občanem, ale většího vlastence jsem neviděl."Dobová agitka o živote MRŠ, vytvorená najskôr pre pozdvihnutie národnej jednoty a morálky v pohnutých časoch. Popisuje sa tu Štefánikov život počas exilu vo Francúzsku, kariéra vedecká aj armádna, prvá svetová vojna, fungovanie legionárov v Rusku aj tragický koniec. Plno bojových scén, patetických prehlásení a nejaké historické nepresnosti s ktorými sa u tohto typu filmov tak nejako počíta. Ako obyvateľa Štefánikovho kraja ma potešil výskyt autentických krojov, na druhú stranu mi boli smiešne zábery na skalnaté zasnežené končiare, ktoré mali symbolizovať prechádzku hlavného hrdinu po rodnom kraji (najvyšší vrchol Myjavskej pahorkatiny má výšku 543 m.n.m.). Má to svoje momenty, ale pred skoro 90 rokmi to bol iste silnejší zážitok než dnes.

V dobe vzniku filmu sa po euforickom založení Československej republiky istým spôsobom ochladzovali vzťahy medzi našimi národmi, keď silneli separatistické chúťky Slovákov a bolo potrebné vzťahy znovu obrodiť. V českej produkcii aj so slovenskými hercami vznikol film, ktorý dokázal na malej ploche zaznamenať všetky relevantné politické udalosti zo života slovenského velikána, resp. ich načrtnúť. Ďalšie udalosti v Európe aj tak všetko zmarili, dôležité je však, že film vznikol a dôvody vzniku nie sú natoľko dôležité. Azda najväčšou slabinou je výber hlavného predstaviteľa, Zvonimir Rogoz napriek získanej Filmovej cene proste nepasuje. Film využíva archívne zábery, vzhľadom k čiernobielemu formátu filmu tak vyzerajú dobre a je obdarený pompéznou a ráznou Moyzesovou hudbou.

Ak sa chce divák niečo dozvedieť o živote Štefánika, tak by sa filmu mal vyhnúť. Chabý pokus o vykreslenie nášho národného hrdinu, snáď jediného štátnika, na ktorého by žiaden Slovák nepovedal ani pol krivého slova. V postave Zvonimira Rogoza však neožíva, ale skôr skapína. Z výpočtu všetkého čím Štefánik počas života bol sa bavíme o energickom, motivovanom jedincovi a hlavne o osobnosti, ktorá je autoritou. Rogoz častokrát vo filme spomína aký je unavený, že už nevládze a len podčiarkol, že bol na túto rolu už skrátka starý (akoby sa aj vo filme posťažoval). Nešla z neho dravosť, chuť sa predviesť, oslniť. Ďalším mínusom je vo filme jeho narácia - tvorcovia si nedávajú žiadnu námahu s počiatočným vykreslením Štefánika ako dôležitej persóny v rámci uvažovania o vznikajúcej ČSR. Žiadne stretnutie s Masarykom (len jeho socha v kancelárii???), žiadne stretnutie s Benešom (len jeho fotka v kancelárii... a to je tiež ???, oni dvaja sa nemuseli). V snímke sa nedá orientovať, v deji sa skáče, raz sme na bojisku kde sa i niečo deje, do toho sú strihy archívnych záberov z bojísk 1. svetovej vojny, to je hotový mišmaš. Postavy hýbajúce sa v prostredí Štefánika sú jednotvárne, a až na markízu, nezaujímavé. Film je, all in all, mätúci. Štefánik si zaslúži jednoznačne nové spracovanie.