Přísahám, že za to nemůžu (2025)

Sakra, už bylo na čase, aby někdo konečně natočil film, který by se plně věnoval této problematice a nepojímal Tourettův syndrom jen jako etudu v rámci nějaké vtipné scénky. A hlavně aby ukázal, jak tito lidé trpí a jak je jejich život neustálým bojem nejen se svým vlastním tělem, ale i s okolím. Ano, při některých pasážích jsem řval smíchy (setkání dvou toureťáků v autě), u jiných scén jsem brečel dojetím. Skvělý scénář a režie, skvělý Robert Aramayo, kterému jsem věřil každý tik.

Smiech, slzy a opäť smiech Tak by sa dala charakterizovať emocionálna horská dráha, ktorou ma počas celého filmu I Swear (Prisahám, že za to nemôžem) previedli jeho tvorcovia. Film rozpráva skutočný príbeh Johna Davidsona, muža trpiaceho Tourettovým syndrómom. Citlivo a autenticky približuje každodenné prekážky, ktorým musia ľudia s touto diagnózou čeliť, a zároveň ukazuje, aké náročné môže byť fungovanie v spoločnosti, ktorá ich často nedokáže pochopiť. Snímka výborne balansuje medzi humorom a drámou. Na jednej strane prináša množstvo komických situácií vyplývajúcich zo samotnej podstaty Tourettovho syndrómu, na druhej strane sa nebojí odhaliť ani jeho bolestivé a temné dôsledky. Práve toto striedanie ľahkosti a vážnosti dodáva filmu silný emocionálny náboj. Veľkou devízou filmu sú herecké výkony. Celé obsadenie podáva prirodzené, úprimné a emocionálne presvedčivé výkony, ktoré pôsobia autenticky a ľudsky. Osobitnú pozornosť si však zaslúži Robert Aramayo v úlohe Johna Davidsona. Herec, ktorého diváci môžu poznať aj zo seriálu Game of Thrones, predvádza mimoriadne presný a citlivý výkon. Jeho stvárnenie tikov a prejavov Tourettovho syndrómu pôsobí vierohodne a zároveň s rešpektom voči skutočnému človeku, ktorého príbeh film rozpráva. I Swear na mňa zanechal veľmi silný dojem. Ide o film, ktorý dokáže rozosmiať, dojať aj prinútiť zamyslieť sa nad životom ľudí, ktorí denne zápasia s diagnózou, za ktorú nemôžu. Je to emotívna, ľudská a mimoriadne pôsobivá snímka, ktorú by som bez váhania odporučil každému divákovi.

Velmi som vahala ci dat 4 alebo 3 hviezdy. Tema je to naozaj dolezita a bola spracovana velmi pekne ale zaroven mi chybalo, ze za cele 2 hodiny sme sa vlastne nedozvedeli co medicinsky ten syndrom sposobuje alebo preco sa to v cloveku rozvinie az po case. Rovnako aj vztahy s matkou a sestrami boli trocha plytke lebo niektore konania boli horsie k pochopeniu. Za mna mal film velmi zvlastne tempo a pre vyrozpravanie celeho pribehu mi niektore udalosti prisli az take sablonovite - nieco dobre sa stane a pride okamzite pad a znova a znova. Postavy posobili nevyvazene a niekedy az snovo (policajt na konci, ktory si priznal vlastnu chybu aj po rokoch posobil az nerealne).  Aramayo to ale cele krasne drzi ako sa od neho aj ocakavalo a vlastne vsetko hore spomenute tym padom az tak nevadi.

“Fuck the Queen!”
Lepší úvod už asi film mít nemohl. Tohle byl pro mě jeden z těch kinematografických skvostů, který vás na začátku vcucne, pak vás prostě bez přestání žvejká dvě hodiny a na konci vás vyflusne jak nic.
A pokud jste taky nenapravitelný humanitní hovado, tak brečíte smíchy, vzteky, smutkem, frustrací a dalšíma nedefinovanejma emocema ještě tejden po kinu.
Skotský dialekt už je pak jenom třešinka na jinak naprosto dokonalém dortu, který sežerete celý a nelitujete jediného sousta.

Tourettov syndróm (spojený s koproláliou, aby sme boli presní). Väčšina z nás si asi spomenie na South Park, kde ho (ako inak) Cartman predstieral, pamätníkom možno napadne aj Karkulka z 2 Stupid Dogs. Na prvý pohľad – celkom „vtipná“ diagnóza.
Lenže vyrastať s ňou od detstva vo svete, kde o nej takmer nikto nič nevie, vôbec vtipné nie je. Predstavte si, že musíte proti svojej vôli vykrikovať urážlivé, ale zároveň často až desivo situačné poznámky – v škole, pred rodičmi, na prvom rande, v kine alebo napríklad na pracovnom pohovore. Presne to sleduje skutočný príbeh Johna, ktorého život film zachytáva.
Snímka veľmi dobre balansuje medzi vážnosťou spoločenskej stigmy a absurdným humorom, ktorý takéto situácie prinášajú. Ukazuje človeka, ktorý je omnoho viac než len jeho diagnóza. A povedzme si úprimne – Škót s koproláliou je kombinácia, ktorá sama o sebe znie ako začiatok vtipu. :)
Nakoniec nebudete vedieť, či vám slzia oči od smiechu alebo od dojatia. Určite odporúčam.