Město smutku (1989)

Pro tchajwanskou kinematografii se jedná o významný film, který jako první získal Zlatého lva na festivalu v Benátkách. Dnes Tchajwan vnímáme jako demokracii, jenže on byl do roku 1987 diktatura pod nadvládou Kuomintangu. Pro českého diváka je film dost náročné sledovat, protože je v něm spousty postav, které mají podobné jména, navíc Evropanům připadají Asijaté dost podobní, a film má složitou strukturu vyprávění. Stojí za to ho sledovat, pokud člověk chce získat trochu náhled na historii Tchajwanu (o které jsem před filmem já nic moc nevěděl).Historický kontext:Film se odehrává v letech 1945–1949 na Tchaj-wanu, v zlomovém období po skončení druhé světové války. V srpnu 1945 kapituluje Japonsko a Tchaj-wan, který bylo japonskou kolonií od roku 1895 (padesát let), přechází pod správu Čínské republiky vedené Kuomintangem (nacionalistická strana Čankajška). Místní tchajwanské obyvatelstvo původně příchod „mateřské vlasti" vítá, ale brzy následuje rozčarování, kontinentální správa je vnímána jako zkorumpovaná, arogantní a ekonomicky kořistnická, inflace exploduje a propast mezi „pevninskými" Číňany (waišengžen) a místními Tchajwanci (benšengžen) se prohlubuje. Vrcholem je incident 28. února 1947 (tzv. 228), kdy konfiskace nelegálních cigaret a zbití pouliční prodavačky v Tchaj-peji odstartovaly celoostrovní povstání proti vládě. Kuomintang odpověděl brutální vojenskou represí, při níž bylo zabito odhadem 18 000–28 000 lidí, často z řad vzdělané místní elity. Tento masakr zahájil období tzv. Bílého teroru — desetiletí politických perzekucí a stanného práva, které na Tchaj-wanu trvalo formálně až do roku 1987. Film byl přelomový právě tím, že jako vůbec první otevřeně zpracoval téma 228, dlouho tabuizované.Děj:Film sleduje osudy rodiny Linů a skrze ni celou společenskou transformaci ostrova. Hou Hsiao-hsien volí svůj charakteristický styl: dlouhé statické záběry, odstup kamery, elipsy a nepřímé vyprávění, historické násilí se často odehrává mimo obraz, zprostředkovaně. Mísí se zde tchajwanština, mandarínština, kantonština, japonština a šanghajský dialekt, což samo o sobě ilustruje jazykovou a politickou roztříštěnost doby.Hlavní postavy (rodina Lin a okolí):Lin Wen-heung— nejstarší ze čtyř bratrů, temperamentní provozovatel rodinného podniku a baru; zaplete se do konfliktů s gangstery a pevninskými mafiány a je zastřelen při jedné z těchto srážek.Lin Wen-sun— druhý bratr, lékař odvedený za války Japonci jako vojenský doktor do jihovýchodní Asie; z války se nikdy nevrátí a zůstává nezvěstný (v některých výkladech mrtvý).Lin Wen-leung— třetí bratr, válečné trauma a zapletení do pašeráckých machinací pevninských zločinců ho dovedou k psychickému zhroucení, mučení a trvalému šílenství.Lin Wen-ching— nejmladší bratr, hluchoněmý fotograf (hraje ho Tony Leung), citlivý pozorovatel, jehož přátelé jsou levicoví intelektuálové; nakonec je zatčen tajnou policií a jeho osud zůstává zlověstně otevřený — téměř jistě mizí v soukolí Bílého teroru.Hinomi— zdravotní sestra a Wen-čchingova láska, později žena; je vypravěčkou skrze své deníky a jako jedna z mála přežívá, aby nesla paměť rodiny dál.Hinoe— Hinomin bratr, levicový intelektuál a učitel, který po 228 prchá do hor k odbojářům a je posléze zabit nebo zatčen režimem.Otec Lin A-lu— patriarcha rodiny, který v průběhu filmu bezmocně přihlíží postupnému rozpadu a vymírání svých synů a celého rodu.Závěrečný obraz rodiny u společného stolu— zdecimované, ale stále existující — shrnuje vyznění filmu: přežití a paměť uprostřed dějinné katastrofy, kterou jednotlivci nemohou ovlivnit.

Mnohým to môže pripadať, ako excelentná dráma, vizuálne pôsobivá. V tej vizuálnej pôsobivosti by som aj trochu súhlasil, pretože kompozície kamery sú výborné. Čo je však chyba, v tých kompozíciách sa síce odohráva dej, ktorý by streamovacie spoločnosti natiahli ešte minimálne na dva tri série seriálu ( ak nie viac ), ale je to dej nezáživný a nudný, aj keď rozpráva o skutočných a dosť drsných udalostiach. Nie a ešte raz nie, toto nieje podľa mňa pre nikoho a je nadhodnotený tým malým množstvom kritikov, ktorí v tom ničom, vidia niečo.

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.”•„Manželka staršieho brata,Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali hoKang-ming, to znamenáSvetlo.”•V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér,Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší,chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaníTonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,»Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobeMesta smútku; pre neho znamenal ←zviditeľnenie sa→ inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...

Moderná história Taiwanu je plná politického napätia. Dianie na tomto ostrove krátko po druhej svetovej vojne si vo svojom filme z roku 1989 všíma aj režisérHsiao-Hsien Hou. Viac než príbeh jednej rodiny, ktorá v Houovom diele vystupuje v popredí, sú dôležitejšie dejinné udalosti v "pozadí", ktoré sú skutočnou hybnou silou celej snímky. Od nich sa totiž zároveň odvíja dej, ktorý divák priamo sleduje. Vplyv doznievajúcej vojny či nástup Bieleho teroru zasahujú do života jednej a tisíc taiwanskej rodiny. Režisér Hou sa v nie najkratšom a ani obsahovo najľahšom filme, do veľkej miery stavajúcom na sile statickej kamery a interiérových záberoch, snaží vysporiadať s taiwanskou minulosťou krátko pred polovicou dvadsiateho storočia. Aby divák snímku naplno ocenil, musí sa zrejme zaujímať o historické súvislosti, ktorými sa Houovov počin zaoberá. To však neznamená, že "laik" si nemôže vo filme nájsť niečo, čo ho zaujme. Práve naopak. Veľmi výrazným, ba dokonca možno povedať najvýraznejším prvkom celého príbehu, respektíve filmu ako takého, je zachytenie postupného vývoja vzťahu medzi hluchým Wen-chingom (Tony Chiu-wai Leung) a Hinome (Shu-fen Hsin). V tejto rovine príbehu vie Hou veľmi dobre a citlivo pracovať s postavami, vďaka čomu dokáže vzťah medzi nimi naplno vyniknúť a prekonať všetko ostatné, čo snímka ponúka.Bei qing cheng shinepatrí k dielam, ktoré si človek pustí, ak chce takpovediac "vypnúť". Film režiséra Houa totiž na diváka vyrukuje s pomerne náročnou minutážou a rovnako náročným historicko-politicko-dramatickým príbehom, na ktorého pochopenie je potrebné chápať dejinné súvislosti Taiwanu a Číny. Príbeh jednej rodiny na konci štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia má čo povedať, ale rozhodne nie je pre každého.

Moje druhé stretnutie s týmto taiwanským režisérom a tentokrát o dosť menej osobné. Som rád, že som opäť videl film, kde som sa dozvedel množstvo informácií o udalostiach vo vzdialenej časti sveta, o ktorých som predtým nič nevedel. Scenárista a režisér sa rozhodli dejinné zmeny ukázať prostredníctvom života jednej rodiny a neprekvapivo tak sledujeme to, ako veľké historické udalosti ovplyvňujú "malé" osudy jednej rodiny. Na to, aby som sa v postavách a ich vzťahoch dokázal poriadne zorientovať a film tak plnohodnotne doceniť, by som však film musel vidieť ešte minimálne raz. Zaujímavé je ale sledovať tento umelecký prístup k látke a porovnať ho s našou sk/cs kinematografiou, ktorá vsádza pri histórii predovšetkým na doslovnosť a humor.