Kůže (1981)

Curzio Malaparte - predloha (hrá ho Marcello Mastroianni):„Vojna zmenila Neapolčanov na zvieratá. Človek predá všetko, aj svoju kožu, len aby prežil.“Z tohto filmu som bola zmätená, od úvodu sa mi zdal chaotický a surový. Nič z toho, čo som videla, sa mi nepáčilo. Vojna (oslobodzovanie) sa neodohráva na fronte, ale v uliciach Neapola. Je takmer nemožné napísať obsah filmu, lebo je vyskladaný z mozaiky rôznych príbehov. Dehumanizácia človeka, strata dôstojnosti, sexuálne šialenstvo sú pocity, ktoré zostali. Ale nie hneď po filme, trvalo to jeden – dva dni, kým sa pachuť hniloby rozložila. Musím povedať, že film zostane v mojej pamäti ako jedno z najsilnejších protivojnových posolstiev. Prispeli k tomu aj posledné zábery – tanky a obrnené autá vchádzajú do Ríma. Vojna je nezmyslená strata životov, ani nevieš, ako si sa ocitol v jej pazúroch. Prekážala mi jediná vec – francúzsky dabing v talianskom Neapole, hercom sa však otvárali ústa v angličtine.

Popri svedectve o vojnovom rozklade v čase Druhej svetovej vojny je KOŽA perfektná ilustrácia amerického zistenia, že "Európania sú iní". Dekadentná dekonštrukcia mýtov o osloboditeľskej cudnosti a morálke, aj akejkoľvek predstavy o hrdinstve pri oslobodzovaní Talianska. Tradičný heroizmus a pätos pri zobrazovaní tejto problematiky nahrádza silná irónia z nadhľadu alebo pragmatický cynizmus.

„Pred 20 rokmi Winston Churchill pri svojej návšteve Talianska povedal: Keby som bol Talianom, vstúpim do fašistickej strany,” pričom V. armáda Spojených štátov generálaMarka Clarka[Burt Lancaster]a spojeneckých síl, sa pre zmenu zas vylodila v Neapolskom zálive, inými slovami povedané, že práve oslobodili Neapol od fašistického zovretia, to sa teda konkrétne písal už rok 1943, keď ešte doplňme príslušnú situáciu i v tom zmysle, že po týchto miestach ich následne nesprevádzal azda vôbec nikto iný, než tentohľa taliansky spisovateľCurzio Malapartev podaníVelikánatalianskej kinematografie →Marcella Mastroianniho, ktorý neustále iba kamsi behal sem a tam; veď predsa ten chlapík asi ani nikde poriadne ne[za]spal, prinajmenšom som ho nikdy nevidel zažmúriť čoby len jedno oko, tak bol neuveriteľne priam energickým...•Na jednej strane mi režisérka talianskeho pôvodu →L.Cavaniová, síce naservírovala i niekoľko naprosto naturalistických scén, kedy si koľkokrát ani nedávala zase servítku pred ústa, resp. pred objektív realistickej kameryArmanda Nannuzziho; skrátka, pokúsila sa dosiahnuť čo najväčší dôraz v rámci celkovej autenticity [zachytiť reálne pomery, aké vtedy panovali v danom prostredí: prostitúcia, pedofília, hlad, smrť a pod.], v podstate vďaka čomu titul pôsobil mimoriadne depresívnym spôsobom, čo napokon iba kvitujem; teraz prejdem k druhej časti, čo ma naopak, na danej veci trochu [na]hnevalo: Pristupovala k tomu ale pomerne dosť neprehľadne, až by som dokonca podotkol, že miestami chaoticky, kedy predstaviteľov o päť rokov mladší brat,Ruggero Mastroianni, mimochodom sa jednalo o celkom kvalitného filmového strihača; si tentoraz svoju strihačskú prácu neodviedol úplne najsvedomitejšie, pretože jeho „strihová skladba,” ma utvrdila v tom názore, že v terajšom prípade sa zrejme neprešvihnem zošedého priemeru, čo sa každou ďalšou uplynutou minútou, čoraz viac prehlbovalo s tým dôvetkom, že možno za to ani nemohol, keďže nakrútený materiál bol sám o sebe nedostatočným(?); možnože by aspoň pomohlo skrátiť o 30-45 minút z výsledného produktu, lebo v takomto tvare to pôsobilo zdĺhavo → namiesto 131 min. to skresať na povedzme nejakých 90-100 min., a zároveň pridať ďalšiu minutáž na najlepšej, záverečnej sekvencii [indícia: prírodná katastrofa], tak potom by som rozhodne zaokrúhlil na slušných 80%, v príslušnom stave to vskutku ani zďaleka nehrozilo.•Áno, nepopieram ani to, že by sa nedostavilo určité sklamanie, akurát na to intenzívne myslím, že to mohlo byť i oveľa lepšie!

Horká vojnová dráma z obdobia oslobodzovania Talianska americkou armádou, ktorá napriek tomu, že nezachytáva bojovú vravu a najväčšie jatky tu spôsobí výbuch Vezuvu, zobrazuje smutný osud civilistov trpiacich hladom. Ani tu však utrpenie nie je zobrazené priamo, ale prostredníctvom toho kam až ľudia dokážu zájsť, aby si zaobstarali poživeň. Z pohľadu mladého amerického vojaka Jimmyho vyzerá všetko v poriadku. Ulice sú plné života a všade je plno dievčat, ktoré pre pár dolárov urobia čokoľvek. Taliansky generál Curzio Malaparte mu však ukazuje, že za touto zásterkou sa skrýva tvrdý obchod s "bielym mäsom", zajatcami a zneužívanie detí. Civilné obete sú pre armádu len vedľajšími stratami, čo film manifestuje v záverečnej scéne muža vítajúceho osloboditeľov, ktorého prejde tank. Produkcia je dobrá a postavy stvárnené hercami sú skutočne uveriteľné. Filmu síce nechýba atmosféra, no prebíja ju pocit hnusu z videného. Naviac je tempo pomalé a dej odťažitý. Film tak sprostredkuje podobný zážitok akoHlava 22, akurát bez humorného nadhľadu. 70%

Celý tento film mi pripadal ako jedna veľká skladačka, poskladaná z rôznych častí. Taká netradičná vojnová dráma. Nevinný začiatok, občas vtipná poznámka. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Americkí vojaci, ktorí mali jedinú starosť, nájsť si žienku do postele, čo vôbec nebol problém, keďže ľudia nemali peniaze a jedlo a tak ženy predávali seba, aj svoje deti. Tu už končil ten pohodový začiatok a stále častejšie nám paniCavanidávala surovými krvavými scénami najavo, že je to vážna vojnová dráma. Šokovala každou druhou scénou či dialógom. A koncom to zaklincovala. Človeku bolo smutno aj nevoľno zároveň.Marcello Mastroianniako kpt.Malaparte,tradične dobrý.