Království křivých zrcadel (1963)

Poprvé jsem ji viděl asi před padesáti lety. Pamatoval jsem si, že byla divná. Teď jsem sehnal DVD a uděla pokus. Byl jsem schopen se díva asi tak 20 minut. Konstatuji, že je odpudivá. Možná, že to dělá ta uječenost (i originálu) a strašně kýčovitý vizuál. No a k tumu i ta zakódovaná kritika západu. Tsss ..

Keby nebola táto stará ruská rozprávka súčasťou môjho detstva, asi hodnotím omnoho menej. Na type týchto filmov zapracuje väčšinou nostalgia a s odstupom času sa na to človek pozrie naivnými očami dieťaťa a zároveň kritickou optikou dospelého človeka. Tú hravosť to nestratilo ani po rokoch, kostými sú úžasné a okrem detských motívov tu nájdeme aj tie temnejšie, ktoré by v dnešnej rozprávke nenašiel nikto (bičovanie, veža smrti, otroctvo či plánovaná poprava). Ku koncu tomu chýba zopár vysvetlení, minimálne ten, pre aký skutočný účel sa tie krivé zrkadlá vlastne vyrábali alebo nevysvetliteľný detail, akým spôsobom sa Oľa dostala naspäť do reálneho sveta po záchrane Hurda. Za mňa 70%

Neviem, kto je viac nesympatický, či štyria kráľovskí záporáci alebo dvojičky v hlavných detských úlohách. Každpopádne trochu podivná Rouova rozprávka s lacným výchovným posolstvom, aj keď typické Rouvove znaky, aké poznáme z jeho ďalších rozprávok, tu prítomné sú - zvieratá, reverzné triky, zrýchlené pohyby, potvory od výmyslu sveta. Chýbajú ale vtipné hlášky a ani príbeh nie je ktoviečo. Našťastie, kratšia stopáž a dobrodružný dej sa starajú o to, že aspoň nuda na (krivé) zrkadlo nezaklope...väčšinou. A tunajší divák sa aspoň pousmeje, na čo sa dali nalákať deti v 60. rokoch v krajine, kde zajtra znamenalo včera - na lekvár a malinovku.

Kráľovstvo krivých zrkadiel je taká malá sovietska variácia na Alicu v krajine zázrakov (Alenku v říši divů). Film som videl ako chlapček, opakovane ho uvádzali  v sedemdesiatych rokoch v televízii a veľmi sa mi páčil. Vtipné mi pripadali  reverzné mená (Arbokap-Pakobra, Abaž-Žaba, Pus-Sup). Ako väčšina sovietskych rozprávok bol kostýmovo hypertrofovaný a ideovo podkutý. Otázka na detičky: „A z akej ste krajiny?“  Odpoveď detičiek: „Z tej najlepšej!“   Ďalej pionierske šatky atď., atp. Už tam chýbalo len to tradičné (foneticky): „Pápa rabótaet na zavóde, mať dajárka“. Ako dieťa som sa dokonca trochu bál Pakobry, pritom to bola   Lidija Vertinskaja,  krásna  čínska manželka ruského šanzoniéra, herca a kabaretiéra Alexandra Vertinského, ktorý strávil po revolúcii viac skoro dvadsať rokov v Šanghaji, New Yorku a Paríži ako prototyp bieloemigranta  a nakoniec sa rozhodol vrátiť (aj s takmer o štyridsať rokov mladšou manželkou) do Sovietskeho zväzu. Musel to byť pre pani Lydiu dosť veľký šok, prísť z Paríža do ZSSR, ale držala sa statočne, manžel ich aj s dcérami uživil, jeho koncerty mali svojou exotickosťou v izolovanej krajine obrovskú popularitu. A občas sa mihol aj vo filme, kde hrával klasicky emigrantov a dekadentné  figúrky z predrevolučného Ruska. Podľa niektorých historikov išiel už do emigrácie ako agent sovietskej tajnej služby, podľa iných si ho tajní obľúbili po tom, čo roky zhabávali jeho platne, ktoré boli prv v Rusku zakázané. To som sa už ale trochu rozpísal (možno to skôr patrilo do rubriky zaujímavosti), prosto z nostalgie k detstvu 4 hviezdy. P.S. Pretože pani Vertinskaja bola krásna, mala aj krásne dcéry, jedna z nich, Anastázia  hrala Oféliu v sovietskom Hamletovi (fonet. Gámletovi) so Smoktunovským, je to jedno z mojich najobľúbenejších stvárnení a je vysoko oceňované aj vo svete.       Ogogajak vlastnou rukou

[3,5*]     Veľmi ťažko hodnotiť. Ako dieťa som bol touto rozprávkou očarený, ale dnes sa už veľa z toho čara stratilo a ani dnešné deti to zrejme neosloví. Napriek nostalgii sa snažím hodnotiť objektívne a hoci tu sú nesporné kvality, na povrch vyplávalo aj dosť nedostatkov. Silné stránky sú dvojičky v hlavných rolách, postava Aksál a scény v ktorých sa objavila a zaujímavý rozprávkový svet. Slabina filmu je hlavne slabý príbeh, keď sa dvojičky celý čas snažia zachrániť nejakého Hurda, ktorého iba raz zazreli (ono tá postava je celkovo z filmárskeho pohľadu dosť tragická). A potom z toho prameniace hluché miesta, ako presun kočom na jedno miesto, potom na druhé, na tretie a do toho sa nepriatelia presúvajú na ďalšom koči, na koni a napokon na osloch. Keď to porovnám s príbuznýmČarodejníkom z krajiny Oz (1939), tak tam napodiv to čaro nevyprchalo a to je o dosť starší film.