Juno a páv (1930)

Chudá irská rodina se tísní v malém bytě a kromě nedostatku peněz je trápí nezaměstnanost, alkohol a podivínství jejich syna. Dcera už se vidí u bohatého nápadníka, který však rodinu odrbe a jim zase nic nezůstane. Všeobecná mizérie je všudypřítomná, postavy správně odrbané a špinavé, přesto nebudí soucit a v mém případě ani porozumění. Jejich osud mi byl lhostejný a neustálá konverzace mě nudila.

Tragikomédia, pri ktorej mužskí herci brutálne prehrávajú a na veľa miestach 2-3x opakujú repliky. Zo začiatku je to smiešne, hlavne pri Joxerovi, ktorý rád zdôrazňuje svoje potešenie keď zvolá "that's a darlin'..." a ďalšie slovo si doplňte. Film sa vlečie na pozadí občianskej vojny, zatuchnutý a zničený príbytok je obraz najchudobnejšej vrstvy, ktorá uverí, že príde spasenie skrz dedičstvo. Začnú si užívať, no čoskoro príde vytriezvenie a v závere sa to ešte čo sa týka vojny zdramatizuje a vyhrotí. Lacná komédia so svojskými figúrkami, hlavne krčmárkou a jej spevmi, sa tak zmení v drámu so smutným koncom. To je pekné, bez príkras, no nedá sa ubrániť dojmu, že veľmi cítiť i poznať divadelnosť diela. Málo filmového kumštu z pozície režiséra, slabý kus v Hitchovej kinematografii.

Vyše hodiny sleduje divák komediálne ladený mikropríbeh írskej chudobnej rodiny plnej svojráznych postavičiek. Všetci hrajú skvelo, ale Sara Allgoodová predsalen o kúštik viac. Ako veľmi a ako rýchlo sa dokáže zmeniť film, ktorý zrazu už nemusí byť 'nemý' (viď napr. predchádzajúce nemé hitchocockovky). Posledných 20 minút sa ale kvázi komédia zvŕtava v silnú drámu, ktorá dáva zapomenúť na nejaké predchádzajúce komediálne prvky. Naopak remeselne, hlavne od Hitchcocka, je to iba podpriemerné.

Pokiaľ Íri držia spolu, vždy to končí víťazstvom. Majster Hitchcock nám predkladá pravdivosť týchto slov, pretože vo svojom rannom diele nám ukazuje obrázok rodiny a spoločnosti, ktorá touto zásadou žiť nedokáže. Môže zato ľudská prirodzenosť, alebo írska nátura? Zrady priateľov, závisť a nakoniec aj rozpad rodiny, ako základu spoločnosti. Film ma chytil naplno až v tretej tretine, pretože väčšinu času je technicky veľmi minimalistický, odohrávajúci sa v podstate v jednej miestnosti. Čiže akýsi predchodca minimalizmu, ale veľmi "ukecaného" minimalizmu. Hitch ma nakoniec dostane aj svojimi slabšími dielami. Najsilnejšia scéna: zvuk streľby pri zábere sochy panny Márie.

Puvodne divadelni hru Hitchcock nechtel tocit, protoze nevidel zpusob prevedeni do filmove reci - a na vysledku je to bolestne znat. Dlouhe, staticke, "mrtve" zabery, z drtive vetsiny v hnusnem interieru chudinskeho pribytku, kde nekolik postav vede zdlouhave dialogy. Irsti herci prehravaji; vyrazna gesta, mimika a ukricenost obstoji na prnech, ve filmu ale prekracuji vhodnou miru. Postavy navic jakoby kazda vypadly z jineho zanru, kontrasty jsou ocividne. Jedinym pojitkem byla mira otravnosti, jez je obrovska. At uz slo o otce opilce a tlučhubu, hysterickeho valkou postizeneho synacka, halekajici kamaradicky a jednoduchou matku, vsichni do jednoho mi pili krev. Bohuzel stejne zmateny a neurcity je i scenar, ktery bezobsazne mele a mele a uz tak minimalni dej dela druhotny. O nefunkcnim spojeni komedie a dramatu dlouze nemluve. Snad jen, ze obe slozky vyrazne postradaji vkus a uveritelnost. __ Hitchock a jeho manzelka, jinak spolehliva scenaristka, Alma Reville, si v "Juno and the Paycock" vybrali slabou chvilku spolecne - alespon, ze tak...