Jih (1983)

El Surje takmer až poetickým spomínaním Estrelly (Sonsoles Aranguren/Icíar Bollaín) na jej zosnulého otca (Omero Antonutti). Príbeh, svojím poňatím pripomínajúci denníkové zápisky, je ohliadnutím sa za mladosťou a spomienkami na život kdesi na severe, toľko odlišný od takmer mýtického juhu. Neznáma krajina láka hlavnú protagonistku, zatiaľ čo kúsok po kúsku odhaľuje útržky minulosti, zachytávajúce jej vzťah s otcom, ktorý v snahe nájsť šťastie večne uniká preč - či už na motorke, do kina, alebo do večnosti. Snímka režiséraVíctora Ericehoz roku 1983 si zakladá najmä na svojskej, melancholicko-snovej atmosfére, navodzujúcej pocity nostalgie, odohrávajúc sa zväčša v prostredí jedného domu, nachádzajúceho sa prakticky na samote už spomínaného severu. Okrem toho dielo ťaží aj z dobrého hereckého obsadenia, najmä ak je reč o oboch protagonistkách Estrelly, Omerovi Antonuttim, čiRafaele Aparicio. Ich postavy veľmi dobre dokresľujú kolorit filmu, najmä preto, že sú napísané ľudsky, ale zároveň evokujú akúsi nostalgiu (práve tu možno vnímať prepojenie s atmosférou snímky), ako keď si človek pozerá staré fotografie.El Surpôsobí ako spomienka. Nielen z hľadiska príbehu, ale aj celkovou štylizáciou. Erice je schopný adekvátnym spôsobom pracovať s myšlienkou aj emóciami (vnútorným prežívaním), najmä ak ide o hlavnú postavu Estrelly. Film zo seba dokáže vydolovať maximum a neprináša nič, k čomu by sa divák musel kriticky vyjadrovať.

Otec, ktorý je prítomný aj neprítomný. Ktorý stráži dcéru z výšin podkrovnej izby, aj sa jej vykráda z detstva zadnými dverami. Nie je to idylka, ale mohlo byť horšie. Silné aj slabé stránky rodiny tkvejú v jej tajuplnosti. Nerozhodný divák si môže za "rodinu" v predošlej vete eventuálne doplniť "film".

Väčšinou mi vadí, keď nerozumiem hrdinom filmu. Keď neviem ako rozmýšľajú a čo ich motivuje robiť to, čo robia. Tu som otcovi Agustínovi tiež nerozumel, ale nevadilo mi to. Som na tom podobne ako jeho manželka a dcéra a aj iní ľudia okolo neho. Skúšame ho pochopiť, ale keď sa to nedarí, tak tú jeho podivnosť berieme ako fakt, ktorý sa nedá zmeniť.

Velmi intimní, tichý a neornamentální portrét vztahu mezi dcerou (jejíž optikou je filmový příběh nazírán) a jejím podivínským, záhadným otcem (který vypadá jako španělský dvojník Miroslava Macháčka). Film pracuje zejména se zkratkou a náznaky, zaujmou na něm značně dlouhé záběry (často jde o detaily tváří herců, jejichž výraz reaguje na tušený a pouze zvukem napovězený děj mimo obraz), které jsou otevřeny a ukončeny pozvolnými roztmívačkami/zatmívačkami. Je třeba přiznat, že Jih není více než drobným a v dějinách kinematografie bezvýznamným snímkem - nelze mu nicméně upřít schopnost magicky uhranout svou rafinovanou prostotou, kterou spatřuji v režijním, scénaristickém i hereckém uchopení tématu.

Niternost, kde je nutné šeptat.