Ismaelovy přízraky (2017)

Určite ma Ismaelove prízraky zaujali a bavili viac, než akademický Klam, nakoniec je síce hodnotenie rovnaké, ale skôr ide o ilúziu vďaka zaokrúhleniu raz dole a raz hore. Desplechinov film ma chytil hneď od začiatku, čo je dané ako chytľavou zápletkou o navrátivejšej sa manželke, tak obsadením tých medzinárodne najznámejších francúzskych hercov. Na Ismaelove prízraky sa dobre pozerá, postavy sú svojrázne, ale za mňa sympatické. Keď tu si Desplechin povie, že si vlastne točí film pre seba a postupne sa mu tak trochu rozpadáva pod rukami, i keď som presvedčený, že to má význam a nejde o režisérsku neschopnosť. Osobne som ale čakal lepšiu, respektíve ľahšie pochopiteľnejšiu prepojenosť meta línie s fikčným svetom filmu. 70%

Tento snímok od Arnauda Desplechina je takým zvláštnym prídavkom do francúzskej kinematografie. V zásade sa jedná o prudko psychologický snímok, pri ktorom sa občas stratíte, občas sa budete nudiť a občas si vychutnáte zaujímavé zábery na nádhernú Cottilard. V globále sa ale jedná o priemerný snímok, ktorý z vás rýchlo vyšumí. 50 %

je to ako rozvodnená rieka... bravúrne herecké výkony vás bavia, spôsob rozprávania je netradičný a zaujímavý... ale tak, ako dobre, rezko a pútavo začne, to ku koncu akosi stráca dych - no nie v zmysle temporyytmickom, ale akosi sa tie rôzne témy, roviny, rozprávačské okruhy a osudy šialene pletú jeden cez druhý a divák hoci naladený na vlnu tohto filmu a dávajúci pozor začína strácať záujem. akoby to chcelo byť o všetkom a verilo si do konca, že sa to darí... a tá sebavedomá snaha je sympatická, no podráža filmu nohy v cieľovej rovinke... napriek tomu je to film hodnotnejší než 98% hollywoodskej produkcie uplynulého roka.

Slovami klasika: To bola ale blbosť. Tromflo to aj Domček pod vodopádom. Nezrozumiteľný stále sa meniaci štýl rozprávania, bizarné skoky v priestore i čase /vedľajší kvázi špionážny motív bol desný, isto nie vtipný, ak to bolo úmyslom/, vražedná minutáž, vďaka ktorej všetky uvedené nedostatky dokonale vynikli, a značne nadužívaný hudobný doprovod /ku konci už som bola na zvuk huslí alergická/. Hercov mi bolo ľúto, Amalrica som v normálnej úlohe snáď ešte ani nevidela, Garrel ani veľmi hrať vlastne nevie /a všimol si to niekto?/, dievčatá fajn, kvôli nim nejdem s hodnotením ešte nižšie.

lahky, zrucne rezisersky natoceny zlepenec ludskych osudov. 56 %