Ima, ai ni jukimasu (2004)

FilmIma, Ai ni YukimasurežiséraNobuhira Doiaz roku 2004 je do istej miery emocionálnym "vydieraním", ale nie takým, ktoré by sa nasilu snažilo z diváka "vydolovať" slzy. Stavajúc na smrti Mio (stvárnenejYûko Takeuchi, ktorú v skutočnom živote takisto postretol tragický osud), sleduje nažívanie otca Takumiho (Shidô Nakamura), ktorý sa musí sám postarať o malého syna Yujiho (Akashi Takei). Mama ich ale neopustila navždy a vracia sa v období dažďa tak, ako sľúbila. Hoc iba nachvíľu, dosť dlho na to, aby si rodina vytvorila jedinečné spomienky. Doiova snímka je fantasy drámou, ktorá sa dosť dlho "hľadá". Respektíve inak, jej najväčšia - prostredná časť stojí na návrate Mio späť medzi živých, z ktorého ale divák nemá pocit, že by filmu ako takému prinášal niečo navyše. Áno, je pekné sledovať, ako si rodina opäť nažíva spolu, raduje sa aj smúti, ale to (odhliadnuc od do príbehu zakomponovaného aspektu smrti) nie je nič, čo by ho robilo zvlášť zaujímavým. Dej sa miestami vlečie úmorným tempom, pričom v konečnom dôsledku ponúka asi dva lepšie momenty - "zhodou okolností" tie najdôležitejšie, a síce ozrejmenia Takumiho a Mio, ako sa do seba ešte na strednej škole zamilovali. Tie okrem iného fungujú aj vďaka ich mladším "verziám" v podaníYôsukeho AsarihoaChihiro Ôtsuky. Koniec koncov, herecké obsadenie ako také je skvelé a je najväčším plusom filmu. K už spomenutým protagonistom treba zarátať, samozrejme, hlavnú trojicu, ale takisto napríkladMikako IchikawualeboYouvo vedľajších, ale sympatických úlohách.Ima, Ai ni Yukimasupredstavuje pokus o magický realizmus, ktorý síce sem-tam ponúka svetlé momenty, avšak ako celok dopláca na pomalé tempo, respektíve obsahovú prázdnotu zvýraznenú dvojhodinovou minutážou. Možno sa domnievať, že kratší rozsah by príbeh zhutnil, a tým pádom Doiovmu filmu pomohol.

[2,5*]"Tomuneuveríte,jetoúžasné,včera...“ "Čo?“ "Och...tajomstvo.“Pre podobné emotívne romance japonskej (prípadne aj kórejskej) produkcie mám celkom slabosť, videl som ich už celý rad a mnoho z nich sa mi veľmi páčilo. V tomto prípade som však takmer po celý čas bojoval s neodbytným pocitom, aké je to celé gýčové, falošné, ako tvorcovia so mnou ako divákom manipulujú. Je pochopiteľné, že sa pri takomto námete tvorcovia pohybujú po veľmi tenkej hranici (skutočné emócie - faloš, umenie - gýč) a nie je pre nich vôbec jednoduché neprekročiť ju smerom na "nepriateľskú stranu". To zvládnu len tí najschopnejší a kolektív okolo Nobuhira Doia k nim zrejme nepatrí. Samotný príbeh by bol z môjho pohľadu ešte v pohode (proti rozprávkam nič nemám), to, čo mi ale prekáža, je jeho nie práve zručné spracovanie - umelohmotné a strašne presladené, s nadmieru vtieravou hudbou, ktorá ide dookola ako verklík. Nejaký čas sa to odvíja ako úplne tuctová sladkobôľna dráma (akoby nestačilo, že chlapcovi umrela mama v mladom veku, ešte aj otec musí mať vážnejšie zdravotné postihnutie), pokiaľ nepríde celkom zaujímavý zvrat fantazijného charakteru. Tá fantazijná zložka mi tam ale akosi nedávala veľký zmysel, a tak som bol zvedavý, ako z toho tvorcovia vykorčuľujú (tajne som dúfal v nejakú ohromujúcu pointu), napokon sa im to ale určite nepodarilo s eleganciou špičkovej krasokorčuliarky. Z celého filmu ma dokázali zahriať pri srdci len dva také silnejšie záblesky v podobe dvoch rozprávačských línií (či presnejšie niektorých ich častí): najskôr Takumiho rozprávanie príbehu jeho romantického vzťahu s Miou, potom rozprávanie toho istého príbehu Miou prostredníctvom jej objaveného denníku. Silným záverom (záverečný zvrat ma veľmi príjemne prekvapil v čase, keď som bol z domnelého záveru dosť znechutený) sa ma tvorcovia šikovne snažia obalamutiť a dotlačiť k vysokému hodnoteniu, ja sa ale len tak ľahko nedám a proste nemôžem odignorovať nezáživnú prevažnú väčšinu filmu, ktorá vo mne nedokázala vyvolať takmer žiadnu emocionálnu odozvu (postavy mi k srdcu ani trochu neprirástli)."Ocko?Keďskončíobdobiedažďov,mamasavrátidoArchívnejhviezdy,však?“ "Zrejme.Alečoaknatoúplnezabudla?“

Be with You.Keď si už myslíte, že sa príbeh ukončí súčasne s ustupujúcim obdobím dažďov a už vás ničím neprekvapí, vtedy ako blesk z jasného neba prídu dva nečakané twisty a až potom (možno niekto až po skončení filmu) divák pochopí, ako to vlastne celé bolo. Tentofantasynámet by sa mi však viac hodil doanimea myslím, že by som ho tak vedela aj viac doceniť. Niečo mi vadilo na hereckých výkonoch hlavnej dvojice, ale ani sama neviem vysvetliť čo presne. Páčila sa mi hudba a malý Yuji. Už spomenuté twisty tiež oceňujem (preto dávam 7/10), ale prišli takmer až po dvoch hodinách sledovania filmu, ktorý ma až tak nebavil a pre jeho veľmi pomalé tempo mi už dochádzala aj trpezlivosť, takže neskoro (a preto "iba" 3*). Existuje aj juhokórejská verzia, ktovie ktorá je lepšia. (prime video, 19.11.2025, dabing).

Já na tyto žánry moc nejsem, ale tohle snad muselo rozsekat každého. Konečně nějaký film, který neobsahuje citové vydírání. Naprosto neuvěřitelně natočený film, který nemá ani jednu chybičku a jedná se o dokonalou záležitost. Herecké obsazení je skvělé, každý sehrál svoji roli bez chybičky. Otec a syn jsou tak kouzelně obyčejní, až je to skvělý, aJúko Takeučivložila do své role celou duši. Hltal jsem každou větu, protože ačkoliv jsou dialogy postavy takové obyčejnější, tak díky té deštné a kouzelné atmosféře se jedná o něco neuvěřitelného, to jsem u žádného filmu nezažil. Hudba tomu také dodává pořádný šmrnc. Příběh je skvěle napsaný, což jsem si myslel, než přišly poslední minuty filmu. Na konci jsem se totiž dozvěděl, že to není skvělý, ale že je to přímo EXCELENTNÍ! Taková nálož, která diváka emočně zasáhne, a poté naprosto rozloží. A kdo si tento film pustí během deštivého počasí, tak už se možná ani z té exploze nevzpamatuje. Mé hodnocení:10/10

Film, alebo rozprávka pre dospelých? V každom prípade nádherné pohladenie pre dušu. Od chvíle, keď sa Mio v období dažďov objavila v životoch Takumiho a Yujiho, objavil sa v mojom žalúdku kameň a oči sa mi neustále rosili. Napriek tomu som po skončení filmu nebola smutná, ani rozčarovaná. Krásny film, s krásnou hudbou, krásnymi scénami a krásne japonské spracovanie.    Popis zbližovania a krehkej lásky najskôr očami Takumiho, potom očami Mio, bolo čarovné. A ešte nesmiem zabudnúť na ich milovaného, rozumného a šikovného syna Yujiho, bez ktorého by to nebolo ono. Toľko superlatívov som už dávno nenapísala.