Dítě z Parku jehel (2020)

Nič iné, len absolútna depresia, ktorá doznieva ešte dlho po filme. Možno aj preto nehodnotím tento film vysoko, hoci by si to zaslúžil, najmä kvôli hereckým výkonom. Mám však na konci pocit, že film nebol originálny (chýbalo mi nejaké riešenie zo strany spoločnosti alebo nádej, že deti takto vyrastať nemajú), aj keď založený na realite parku v 90-tych rokoch, o ktorom som doteraz nepočula. Predstaviteľka Mie zahviezdila. Zaujímavé poňatie imaginárneho kamaráta.

„Ty jsi to nejlepší, co na tomhle světě je. Já skončím. Přísahám, zlato. Slibuju!“Poté, co skončil tolerovaný parčík pro feťáky, mohl to být pro matku s dcerou nový, nadějný začátek. Navíc s finanční podporou státu. Ale to by se nesměla ozvat minulost. Pak už je totiž jedno, kolikrát matka slíbí, že s fetováním sekne, dny na ledničce se stále vracejí k číslici nula…Dítě z Parku jehel neoslní originalitou, podobnou šablonu už člověk viděl i jinde. To mu však nutně neubírá na kvalitě. Hlavní dětská hrdinka s imaginárním hudebním kamarádem a nekompromisním společenským stigmatem je docela sympaťačka a člověk doufá i za ni, že se matka (která není ani tak na baterky jako spíš úplně na hovno) konečně vzpamatuje (ti cyničtější si mohou přát opak, aby dcera raději skončila u otce, jenž se na rozdíl od své ex vzpamatoval). Avšak existuje pro Miu nějaká naděje? Za docela velkou kaňku považuju až podezřele laxní přístup švýcarských úřadů (neznám jejich někdejší legislativu, ale přišlo mi to dost divné), jinak ale hodnotím slabšími, přesto ještě 4*.

Príbeh tej malej dievčiny bol silný, ale určite sa z toho námetu dalo vyžmýkať trochu viac. Film síce viacmenej po celý čas pôsobil smutným dojmom so všadeprítomnou zarmútenosťou a špinavosťou sveta, pričom sa sem tam dostaví aj nejaká emocionálne pôsobivejšia scéna, no bohužiaľ sa to po celý čas drží tak nejak pri zemi, nezachádza to do krajnosti, nijak to nestupňuje a nenastane ani žiadna katarzia. Čo je určite škoda, pretože začiatok ma dosť navnadil (keď sa poprvýkrát na obrazovke objavil imaginárny kamarát, vyšla mi slza), ale postupne moje "nadšenie" už len padalo. Celkovo ide o solídny film, ktorý však nepatrí medzi tie najdepresívnejšie filmy, aké som videl (aj keď by už len z princípu mal). Najviac sa mi na filme páčila hlavná hrdinka (naozaj obdivuhodný výkon) a jej imaginárny kamarát.

Aká matka, taká dcéra... Film mal skvelý potenciál, dokonca podložený reálnymi okolnosťami Platzspitzu, o ktorom som doteraz ani len netušil. Chápem, že Mia bola až príliš upätá na svoju matku, ale aby ju chránila a zastávala sa jej aj po toľkých sklamaniach, to som akosi nechápal. Obzvlášť, keď ten jej otec vyzeral vcelku solídne. Sandrine sa mi totálne hnusila! Taká feťka si vôbec nezaslúžila dieťa ako je Mia. Tá bola úplne bezbranná, ale prekvapilo ma, že aj keď videla ako mamu ničia drogy, tak sama neváhala kadečo vyskúšať, aj keď skôr kvôli tomu, aby zapadla. Film bol drsný a zároveň smutný. Ale myslím, že tento príbeh mal rozhodne na viac ako bolo odprezentované.

Silna a emotivna svajciarska drama,ktora zobrazuje smutny pribeh jedenastrocneho dievcata,ktore zije len s matkou,ktora je zavisla na drogach a nevie sa o svoju dceru postarat,ono je to skor naopak,ona sa stara o nu,ich domacnost vyzera ako smetisko a zivot je dennodenny boj o prezitie,musim vyzdvihnut vynikajuci herecky vykon Luny Mwezi,ale i Sarah Spale to zahrala velmi dobre,ona vazne vyzera ako fetacka,takyto ludia si nezasluzia mat deti a prajem im len jedno,ale to si domyslite,este chvalim hudbu pouzitu vo filme,pacila sa mi,takze udelujem jasnych pat hviezd...:-)