Z makové hůrky (2011)

Na študio Ghibli asi najskromnejší príbeh aký som z ich dielne zatiaľ videl. Za to ale jeden z najpríjemnejších. Mijazaki junior zdedil talent po otcovi a aj bez uletených postavičiek a rozprávkových motívov ma očaril. Krásny film, ľudský a jednoduchý, s chytľavou hudbou, výborne naanimovaným prímorským prostredím a kľudným dejom. Bez výrazných dramatických momentov, čo je asi trochu na škodu, ale na prekvapenie mi to nevadilo a nechal som sa unášať.

[3,5*]"Ľud,ktorývzývabudúcnosťazabúdanaminulosť,nemábudúcnosť."Ghibli to je, to bezpochyby, ale rovnako zrejmé je aj to, že Goró nie je Hajao. Motív záchrany jednej starej klubovne nie je dostatočne pútavý a ani dosť silný na to, aby utiahol celý film (mňa tie oduševnené prejavy mladých "politikov" skôr otravovali, než by ma bavili). Podstatne zaujímavejšia je tá emotívna vzťahová línia, najskôr opradená istou tajomnosťou a na konci potom krásne rozpletená. Vďaka nej a tiež aj vďaka podmanivému prostrediu, v ktorom sa príbeh odohráva, by som dokázal ohodnotiť aj o hviezdičku vyššie, ale zase tu je jeden nie zrovna vydarený prvok, ktorý to ťahá dole a tým je hudba. Tá takmer po celý ruší tým, ako je nevhodne zvolená, pozostáva väčšinou zo samých obohratých melódií, ktoré evokujú všetko možné, len nie japonské reálie (a je tiež jasné, že Satoši Takebe nie je Džó Hisaiši)."Skúste pozvať dievčatá, či by vám to nevyčistili. Potom to uvidia inak." "Možno máš pravdu.Lenžechlapcisadomnievajú,ževšetoktenprachktomupatrí."

Až se příště narodím, chci se narodit animovaný v tomhle filmu. Pomalý, ve své podstatě úplně banální příběh, odehrávající se ve všedním životě docela obyčejných lidí, přesto dechberoucí a křehce magický. Zasazený do nádherných scenerií, propracovaných detailů, a do posledního místečka vyplněný nostalgií, dojemnými okamžiky i drobnými vtípky, které je vyvažují a udržují celek v dokonalé harmonii. Po všech stránkách výjimečný film, který samozřejmě svou decentní všedností nebude pro každého, ale ten kdo najde klíč, dokáže vstoupit do světa animované Jokohamy roku 1963 nahlížené lyrickou optikou laskavé nostalgie, kdo se jí nechá prostoupit a pohltit, ten si bude přát, aby se nikdy nemusel vracet zpět.

Film, kde je referenčné pozadie zaujímavejšie ako obe dejové línie. Respektíve dejová aj vzťahová obsahujú v sebe hĺbku práve kvôli zasadeniu deja do nedávnej japonskej minulosti a jej následkoch na začiatok života v 60. rokov v krajine. Ťaživá minulosť verzus nové Japonsko symbolizované blížiacou sa olympiádou. Postavy majú svoje ciele a je príjemné sledovať, že si za nimi poctivo idú. Navyše sú sympatické a po niektorých odhaleniach môžete vyroniť aj nejakú tú slzu. Film sa zbytočne netiahne ako niektoré snímky štúdia a zvolená stopáž úplne stačí k tomu, aby sme príbeh spoločne s postavami naplno prežili.

"Útěk... mládí je úžasné."Romanticko-rodinná linie s bratrem nebratrem je hezká a nejen v historickém kontextu silná, ale mnohem víc mě bavil příběh záchrany staré klubovny. Škoda, že je nakonec docela upozaděn - sympatické narážky na nostalgii a tradicionalismus, rýpání do výhod i nevýhod demokracie, všechno mělo nadstandardní ambici. Je to dobré, ale mohlo to být ještě o parník dál. "Co jste zatím objevili?" "Slunce je prastaré a lidský život krátký. Takže zatím nic!"