The Windermere Children (2020)

Príbehu detí, ktoré prežili koncentračné tábory a dostali príležitosť zotaviť sa telesne aj psychicky v Británii technicky nič nechýba. Produkcia je kvalitná a herci svojím výkonom dokážu presvedčiť. Žiaľ príbehu chýba akýsi hybný moment, ktorý by ma vtiahol do deja. Vidíme, čo hrdinovia zažívajú, v akom stave sú, po čom túžia a veru nie je to prechádzka ružovou záhradou. Ručička emócií však nevyletí do červených čísel. 70%

Útrapy po vojne sú zaujímavým námetom, ale film tie emócie nepriniesol. Možno až koniec, kde sú výpovede reálnych ľudí. Niektorí herci pôsobili skôr ako brigádnici, alebo nejakí herci s gážou 0 eur 0 centov. Zaujal však výrok, že chlapcom sa páčia britské dievčatá. Nuž, to bude asi ťažká refrakčná vada.

Nedôvera so všetkých uhlov pohľadu. A toto je príbeh tých, čo sa ocitli v rozhodne lepšej reštartovacej pozícii, ako ostatné "deti". Tak či onak som si myslel, že ma samotný snímok (podľa obsahu) viac zasiahne. Táto generácia ľudí to musela mať nesmierne ťažké, no presunúť takéto emócie na plátno, rozhodne nedokáže každý, i keď úplný záver rozhodne na city rozhodne zahrá.

Snímek The Windermere Children popisuje méně známou kapitolu z konce Druhé světové války, která se bez obav může opřít o silný příběh, svižný scénář či o výběr herců. Tento počin nezakalenou optikou ukazuje, že po osvobození koncentračních táborů bylo hodně prázdných a zničených dětských duší, pro něž bylo vážně těžké se naučit znovu důvěřovat a radovat ze života. Samostatnou kapitolou je pak finále, které utahuje šrouby emocí až na doraz, přičemž je ale zároveň i nespoutanou oslavou života a požehnaného stáří. Pokud tedy hledáte snímek z Druhé světové války, který není "jenom" o důležitých bitvách, The Windermere Children režiséra Michaela Samuelse je přesně tím pravým. Skvělá práce!„Unlike carpets madam, children are not improved by beating.“

Na tento film som natrafila úplnou náhodou a som veľmi rada, že som mu dala šancu, pretože to bola zatiaľ najlepšie investovaná filmová hodinka a pol za posledný čas. Nepoznám veľa filmov, ktoré by sa venovali určitej povojnovej problematike tak, ako práve tento. Bola to emotívna jazda, kde sa striedal smútok a súcit s radosťou a nádejou pre decká z koncentrákov, ktoré sa pomaly ale isto adaptujú zo sveta hrôzy do normálu. Chválim aj výber hercov, špeciálne spomeniem Thomasa Kretschmanna, ktorý stvárnil veľmi príjemnú postavu, pre mňa možno až tak sympatickú, ako bol napríklad Liam Neeson v Schindlerovom zozname.