Tennen kokekkó (2007)

Školy, v ktorých by ste spočítali žiakov na prstoch jednej ruky, a školy, kde počet učiteľov prevyšuje počet žiakov, nie sú na starnúcom a vymierajúcom japonskom vidieku ničím neobvyklým. Do jednej takej školy privádza diváka aj režiséraNobuhiro Yamashitavo filme, ktorý v roku 2007 vznikol na základe manga predlohy autorkyFusako Kuramochi. Príbeh, začínajúci príchodom nového žiaka - Hiromiho Osawu (Masaki Okada) z Tokia, sleduje dva roky v živote Soyo Migity (Kaho) pred nástupom na strednú školu. Vo filmovom podaní žánru slice of life režisér Yamashita takmer dokonale prepája esenciu dospievania s atmosférou malej dediny, kde každý pozná každého, vďaka čomu vytvára nielen príjemnú, ale predovšetkým kvalitnú drámu. Dvojhodinové dielo sa vyznačuje viacerými prvkami, ktoré sa spolu na tejto kvalite podpisujú. Základom je, samozrejme, príbeh ako taký, ktorý sa zameriava na žiakov školy (primárne potom na Soyo a Hiromiho), ale tiež ich rodičov, učiteľov a obyvateľov dediny so všetkými ich radosťami a starosťami. Vnútri uprostred príbehu stojacej Soyo sa bijú zmiešané pocity dospievajúceho dievčaťa, čo sa odzrkadľuje aj na tom, ako vníma a chápe malý veľký svet okolo seba. Postava Soyo, vynikajúco zahraná mladou Kaho, patrí spolu s ostatnými protagonistami k "hybnej sile" celého filmu. Obyčajný život, hoci zvykne byť v kinematografii často klišé, je  v tomto prípade režisérom Yamashitom zachytený veľmi dobre, vďaka čomu sa divák cíti ako neviditeľný účastník a pozorovateľ každej scény. Táto obyčajnosť, nepotrebujúca k tomu, aby fungovala, nič navyše, je o to viac citeľnejšia aj vďaka prístupu k dejovému rozprávaniu. Nobuhiro Yamashita v snímke stavia na pokoj a pomalosť, čo v spojitosti s dominantnou rurálnou výpravou vytvára špecifický kolorit a príjemnú atmosféru.Tennen kokekkôje dôkazom toho, že jednoduchosť môže byť tým najlepším možným riešením. Nobuhiro Yamashita nič zbytočne nekomplikuje. Vychádza z mangy a pomalým tempom, sťa by divák otáčal jednotlivé stránky knihy, rozpovedá príbeh o dievčati z malej školy v malej dedine, ktorý svojou atmosférou navodzuje melancholické, ale zároveň hrejivé pocity. Poeticky obyčajné. Vďaka za to.

Ďalšia vec od Jamašita, ktorá sa mi páčila. Hlavne prvá polovica. Odľahlá dedinka, nový spolužiak, prísľub začínajúcej lásky, nádherné prostredie. Potom sa začne štruktúrou a komplexnosťou film rozvíjať, čo trocha ubližuje takej tej snovej atmosfére prvej časti a hádže ho to do sociálnej roviny, ktorá je ale odľahčená množstvom prvkov( výlet do Tokia, bozk, lúčenie). Jamašita ako keby dospievajúcim rozumel viacej ako dospelým. Aj jeho predchádzajúci film Linda!Linda!Linda! ukazuje študákov a ich strasti a slasti v realistickej a značne odľahčenej rovine. V takej dedinke by sa mi žiadalo žiť. Nie je to žiadne veľdielo, ale boli to veľmi príjemne strávené 2 hodiny. Dráma žiadna, ale taký ten pocit smútku že niečo končí a niečo nové začína, bol všade prítomný. Takže hoci sme ducha nevideli, spomienky na toto miesto budú ešte chvíľu rezonovať.

Mraky plynou, cikády drkotají – nikam se nespěchá.

Úsměvné lehké drama, s komediálními prvky, o kousku života v dospívání jedné vesnické dívky. Skvělé charaktery, hezky zahrané a působivě orámované kameramanem do pečlivých záběrů. Velmi hezké zobrazení takové té čisté mladistvé lásky, a ač se to táhne přes dvě hodiny, člověk nemá pocit, že by to bylo nějak zdlouhavé. Tohle je pohodlné a prosluněné, a má to mé doporučení pro všechny, co zvládnou japonskou filmotvorbu.(07.10.2015)

Yamashita zvládá pomalé slice-of-life snímky takřka bezkonkurenčně. V zápletce se toho uděje tak málo a zároveň ale asi i tak moc. Jak jinak si totiž vysvětlit, že od filmu nejdou odtrhnout oči a 121 minut, které by pro drtivou většinu podobných filmů byly jasným polibkem smrti, utečou jak voda. Film stojí na špičkově zahraných a především stoprocentně přirozených postavách. Skvěle zachycená hřejivá atmosféra venkova nemá chybu.(29.12.2014)