Temná dcera (2021)

Ak sa nemylim, film bol natoceny podla knihy, a tieto temy urcite nie su lahko spracovatelne na platne. Materstvo nie je pre kazdeho, chyby, ktore urobime pri vychove deti, su nezmazatelne, hlavne pre nas samych. Pre mna vyborny duet Olivie Colman a Jessie Buckley, ktore su spickove, dobre im sekunduje Dakota Johnson, postava Eda Harrisa pre mna zostala nepochopena. Je to film o naznakoch, vycitkach, lutosti a hladani odpustenia voci sebe samemu. Pre mna vyborna drama, urcite nebola nezazivna ako je to napisane v niektorych komentaroch, dobre zahrany a natoceny film nemoze byt nudny.

Maggie Gyllenhaal ako scenáristka aj ako režisérka prekvapila. Pre mňa najmä tým, že jej film je viac pocitový než dejový a viac psychologický než dramatický. Až by som mal chuť napísať, že ak by presne takto vyzeral niektorý z Bergmanových filmov, tak by upútal viac pozornosti a mnohí by ho považovali za majstrštyk. Režisérka sa hrá so symbolmi a nejde len o bábiku, ale najviac divácky príťažlivé (ak sa to tak dá nazvať) sú paralely medzi súčasnou dejovou líniou a retrospektívami. Hlavná postava je ambivalentná, rozumej ľudská a jej staršia verzia je o niečo sympatickejšia, rozumej uvedomelejšia.

Hm, zase ten preklad názvu filmu. Divný. Leda:„Som ich matka. Vrátila som sa, lebo mi chýbali. Som veľmi sebecký človek.“Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Ktorá z nás – matiek – sa občas nezachovala sebecky? Ktorá z nás si občas nekládla otázku: Kde, do kelu, som urobila chybu? Koľkokrát si spytujeme svedomie? Film, ak si ho vyberiete a dokážete ho dopozerať (lebo sa pozerá ťažko a máte pocit, že konaniu Ledy často nerozumiete), vám však poskytne momenty na hlboké zamyslenie. Paralela, ktorú Leda objaví pri pozorovaní Niny, je však zrejmá. Kladie si otázky, spomína, trhá ideál materstva na kúsky a nechá vás vŕtať sa v týchto pocitoch.

U knih Eleny Ferrante jsem si už zvykla, že mi její postavy neuvěřitelně lezou na nervy :) Jsou nesympatické, dělají pro mě nepochopitelné věci a utápí se ve vlastním (pseudo)neštěstí.  Nicméně její knihy jsou většinou čtivé, dokážou čtenáře vtáhnout do děje a nepustí.  Film se dotýká silných témat, ale dvě hodiny kolem nich krouží a netroufá si jít hlouběji. Bylo to otravné a prázdné, ale v tomto případě na mě tak působila i předloha, takže uznávám, že problém může být na mém přijímači :)

Myslím si, že najsilnejším elementom"The Lost Daughter"je jeho hlavná myšlienka. O tom, že nemať deti niekedy nie je prejavom sebectva. A dokonca si myslím, že sú ľudia, ktorí by urobili lepšie, keby žiadne deti nemali. A tomu tento film brilantným spôsobom nastavuje zrkadlo. No súčasne je to trošku monotónny a komplikovaný film, ktorého sledovanie je niekedy celkom náročné. Najmä ak chcete, aby ste sa trošku pohli v určitých bodoch z miesta. Musím pochváliť ale herecké výkony v tomto filme. Olivia Colman, Dakota Johnson, Jessie Buckley, Ed Harris... všetci pôsobia veľmi dobre vo svojich rolách a vedia svoje postavy predať. Je tu dokonca aj niekoľko celkom zaujímavých prekvapení. Nevedel som kam sa to celé postupne vyvinie a najmä z tej scénky na začiatku som tak vnútorne nevedel ako to vlastne dopadne. A čo to celé spôsobí. Možno to mohlo mať tťošku dynamickejšie podanie, no myslím si, že práve ten komornejší prístup k tomu filmu mu dodáva svoju vlastnú tvár a jeho hlavná myšlienka vyplynie oveľa silnejšie. Ale skrz všetky tieto pozitíva si vnútorne neviem predstaviť, že by som si to niekedy pozrel znovu.Hodnotenie: B