Případ Barnabáš Kos (1964)

Tento film som si dlho odkladal a zvláštnou zhodou náhod mi to pri dnešnom pozretí už neprišlo iba ako satira z minulosti ale bohužiaľ aj ako smutná ukážka toho, ako v dnešnej dobe, za súčasnej vlády, postupujú vládni nominanti a najmä ako sa správajú. Bez znalostí, bez úcty, zato s prekypujúcim egom. Možno vďaka tej paralele mi to prišlo oveľa zaujímavejšie, než keby som to pozeral napríklad pred 5 rokmi.
Ale inak veľmi príjemný film s viacerými prekvapivými momentmi. Nerozumiem tomu, prečo upozornenie na upozornenie na upozornenie nie je kultové :)

Víc než u jiných filmů, by mě zajímal kontext ohledně jeho vzniku. Jak mohl projít tehdejší cenzurou? Proč byl obsazen J. Kemr a ne J. Kroner, jak bylo údajně plánováno? Kemra mám moc rád a pro tuto roli se i hodil, ale Kronerovi by to sedlo ještě víc a nebylo by tak na sílu, že je v hlavní roli předabovaný český herec. Ale to jsou jen nepříliš důležité technikálie. Přestože pointa je jinde, příběh vzestupu a pádu Barnabáše Kosa, se odehrává v hudebním prostředí. Takže abyste si film užili, je vhodné neprotivit si vážnou hudbu, protože kromě uchu lahodícího Dvořáka, uslyšíte i zvukopaskvil, který může citlivé jedince rozladit. Pokud jste s tím v pohodě, odměnou vám bude artová kinolahůdka. Pánové Petr Solan a Karvaš si nebrali servítky. Čistě, stručně a uměleckými nástroji se vysmáli tehdejší vládnoucí garnitůře. Šli přesně na tu hranu, kterou jsem postrádal třeba uKrál Králů. Výsměch tak šikovně podaný, že si toho nejspíš tupohlavové ani nevšimli, byl v první půli filmu skvostným propojením umění a satiry. Potom se fokus přenesl na to, co dělá moc s malými lidmi. Kos byl snadno zneužitelný, prostý chlápek, který se neuměl prosadit. Jak mu vytkla Julie, neuměl si dupnout. Jeho tragikomičnost nespočívá jen v tom, že ho moc zkorumpuje. On je takový prosťan, že svou moc projektuje skrz triangl, "zbytečný" nástroj, který je ve srovnání s jinými nástroji upozaděn... . Přiznám se, že tato část mě moc nebavila. Našla se dobrá místa, ale už to nebylo zábavné, jen posmutněle absurdní.Přesto oba palce nahoru za skvělou režii, kameru, interiéry... . Jak zaznívá z některých komentářů...slovenská kafkárna.Takže ani ne tak komedie, jako absurdrama.

V orchestri nie príliš vyťažený trianglista Kemr dabovaný Krivosudským trávi pracovnú dobu skôr zasadaním po najrôznejších schôdzach a komisiách než udieraním do svojho trojuholníkového nástroja."Barnabáš, či nevidíte, že si s vami každý robí čo sa mu zachce?! Dupnite si už konečne!"Zvrat nastane, keď je povýšený, čomu sa najskôr bráni a považuje to za omyl, no postupne mu pocit moci zachutí a prejde od prostého podpisovania lajstier k tvorivej činnosti s ambíciami nad svoje schopnosti, pri ktorej nepozná brata."Súdruh Gajdoš, čo je ti smiešne?!"Nadčasová satira na hlupákov na dôležitých postoch a ich nahraditeľnosť, tiež na absurditu systému v podobe záberov z pošty, hlásenie o upozornení na upozornenie či vypovedanie pred komisiou."Veď kto by bol proti trianglu, bol by proti všetkému krásnemu a pokrokovému, čo sme tu vytvorili."Film okrem kvalít príbehových, hudobných a hereckých ponúka aj zaujímavé vizuálne zábery interiérov. Silný zážitok za štyri ozvučené zapaľovače na pamiatku z Benátok. PS: Josef Kemr si podobnú úlohu prekvapeného povýšenca vyskúšal už v o osem rokov staršom poviedkovom filmeZaostřit, prosím!, kde v scéne fušovania do hudby namiesto presadzovania trianglu zakazoval tympány.

Za skutočne nadčasové, a to najmä ak je reč o obsahovej stránke a hlbšej myšlienke diela, možno v kinematografii označiť snáď len zopár filmov. A snímkaPrípad Barnabáš KosrežiséraPetra Solanaz roku 1964 k nim jednoznačne patrí. Príbeh, vychádzajúci z literárnej predlohyPetra Karvaša, sleduje až bizarný raketový kariérny rast obyčajného hráča na triangel zo symfonického orchestra Barnabáša Kosa (Josef Kemr). Z človeka, ktorému sa všetci smejú, je zrazu - doslova z ničoho nič - riaditeľ celej inštitúcie, ktorý veľmi rýchlo zistí, že zo svojej pozície môže robiť prakticky všetko, čo sa mu zachce. A preto sa rozhodne povýšiť triangel na vážený a v symfonickom orchestri popredný nástroj. Nadčasovosť Solanovho filmu spočíva najmä v tom, že zachytáva, ako sa na vysoké pozície neraz dostávajú ľudia, ktorí na to nemajú prakticky žiadne kompetencie, iba preto, lebo niekto nad nimi tak z tých či oných dôvodov rozhodol. A to je niečo, čo možno v spoločnosti badať aj v súčasnosti. Človek ako Kos sa síce prv môže brániť, ale ak sa už raz rozhodlo, že sa stane riaditeľom, riaditeľom bude, či sa mu to páči alebo nie. Veď si zvykne. A Kos si vo filme veru zvykne. Absurdnosť celej takmer až kafkovskej situácie čoskoro hodí za hlavu a v jednej z orchestrálnych scén presne vidieť, kedy sa v ňom niečo zlomí a on si uvedomí, akou veľkou mocou čoby riaditeľ vlastne disponuje. Josef Kemr to práve v tejto scéne stvárňuje znamenite, ale jeho herecký výkon je nutné pochváliť v celom filme. Výborná na snímke je aj tá skutočnosť, že nezachytáva bizarnosť iba v spojitosti s postavou Barnabáša Kosa, ale všíma si (ne)funkčnosť celého systému ako takého. Vďaka tomu sa v diele vyskytujú viaceré vynikajúce scény. Za zmienku stoja najmä tá z pošty, "upozornenie na upozornenie," Kos pred komisiou, Kosov rozhovor so súdruhom Vavrečkom, čašník (Zoltán Sačarovský) v bare, či nedokončená stavba uprostred budovy orchestra ("Načo je toto?" -"No, stojí to tu." -"A neprekáža vám to?" -"Kým sa to nedokončí..." -"A kedy to bude hotové?" -"Zatiaľ nie sú možnosti." -"A čo to vlastne bude?" -"Vlastne to už presne nikto nevie." -"A čo keby ste to dali preč?" -"Teraz?! Po toľkých rokoch? Ako by sme to ľuďom zdôvodnili?").Prípad Barnabáš Kosje znamenitým a stále vysoko aktuálnym filmom. Ukazuje, ako sa v pokrivených zriadeniach dostávajú na vysoké funkcie tí, ktorí by sa na ne za normálnych okolností pre svoju nekompetentnosť nikdy nedostali. Zároveň ale ukazuje chladný pragmatizmus riadiaceho aparátu, ktorý ich z týchto funkcií môže raz-dva odvolať, ak sa mu sprotivia. Snímka režiséra Petra Solana veľmi dobre pasuje do obdobia československej novej vlny, čo koniec koncov vidieť aj na spôsobe, akým je natočená. Okrem výraznej obsahovej stránky a bizarného humoru si pochvalu zaslúži aj autentická bratislavská výprava (a to aj napriek tomu, že väčšina filmu sa odohráva v interiéroch) či herecké obsadenie. Josef Kemr hrá skvele,Jarmila Košťováv role sekretárky Julky je nádherná a vedľajšie obsadenie sa svojich úloh takisto zhosťuje veľmi dobre.

Vynikajcí satira, opravdu dokonale trefený co může udělat blb ve funkci. Zajímavý byl i vizuál filmu, takový chladný až to bylo hsnusný. Jediný minus je předabovani J.Kemra jeho hlas je natolik specifický, ale především herecký že by film povýšil ještě na větší zážitek a nevěřím že by to ve slovenštině nedal.