Pod vlajkou vycházejícího slunce (1972)

Snímok, ktorý sa snaží vysvetliť, ozrejmiť niektoré veci okolo cisárskej armády v Tichomorí a ktorý pôsobí aj ako protivojnové dielo. Darí sa mu to celkom dobre, akurát flešbeky sú nevyrovnané, viackrát ukázané iba formou fotiek. Postupne sa divákovi odhaľuje surový a neľútostný život vojakov ďaleko od svojej krajiny, ktorí trpia viacerými neduhmi, najväčšmi asi hladom. Je sympatické, že hoci hl. hrdinka sa snaží rehabilitovať meno svojho popraveného manžela, výsledkom nie je žiadny happyend, ale holé narážanie na krutosť a vojnovú nezmyselnosť, v ktorej je manžel iba malou figúrkou. Charizmatický Tanba sa ukáže bohužiaľ iba vo flešbekoch.

Než hľadieť na film ako proti vojnový, povedal by som, že ho treba vnímať ako psychologický. Áno svojím spôsobom zobrazuje hrôzy vojny, ale je to jeho skutočným zámerom? Naozaj sa nás snaží varovať? Alebo je to azda obvinenie? Výkrik, ktorý plače nad tým, že ho nik nevypočul. V porovnaní s inými (proti) vojnovými filmami je to naozaj zvláštne pojatie, no bohužiaľ mi nesadlo. A nemôže zato ani miestami dokumentárny charakter, či snaha o umeleckosť. Ale depresívnosť. Samozrejme si poviete, veď o čom inom by mal taký vojnový film byť. Nešlo by to však inak? Navodiť atmosféru neznamená trápiť diváka, zvlášť hudobným doprovodom, všetko má svoju mieru. Čo sa týka samotnej zápletky, tá je už na tom omnoho lepšie. Len škoda, že samotné pojatie filmu jej dosť podkopáva nohy. Predlohu nepoznám (zatiaľ), ale dovolím si tipnúť - jedna z tých čo nejde sfilmovať a preto to aj tak dopadlo. Keď už, siahnite po inom vojnovom alebo ešte lepšie po nejakej dobrej detektívke.

Mnoho národných kinematografií sa snažilo vysporiadať s II. svetovou vojnou a niektoré snímky sa stali natrvalo klenotmi svetového filmu. Pod príznačným názvom Pod vlajkou vychádzajúceho slnka sa o to snažilo porazené Japonsko. Treba upozorniť, že sa nejedná o klasický vojnový film, celý príbeh sa odohráva 26 rokov po porážke a v retrospektívach sa vraciame do temnej minulosti. Celé to spôsobila manželka jedného vojaka, ktorá sa nedokázala zmieriť so škvrnou na jeho cti a pustila sa do pátrania po informáciach od veteránov. Následne rozplieta hrozné tajomstvá tragických udalostí tesne pred kapituláciou krajiny. Dokonalá režisérska jazda, umocňovaná famóznou kamerou, funguje aj v zdanlivo pokojných scénach, nehovoriac o drsných scénach vyhladovelých unavených vojakov, ktorých jedinou spásou sa stáva kanibalizmus. Naturalizmus v podobných scénach je umne potlačený, čo sa rozhodne nedá povedať o bezduchom zabíjaní. Film nastoľuje mnoho otázok okolo nezmyselnosti vojen, vojenského fanatizmu a falošného vlastenectva a podarilo sa mu to nadmieru.

Klidné barevné záběry ze současnosti se střídají s naléhavými reálnými statickými obrazy a rozehranými černobílými záběry z minulosti vytvářejíce výslednou fresku složitého vyrovnávání se s minulou válkou a jejími obětmi. Varovný, ostře kritický film.

Jeden z filmů, který jsem jako čerstvý držitel občanského průkazu, v kině nezvládl a poté, co zajatci začali jíst z hladu krysy a bylo to hodně naturalisticky ztvárněné, jsem z kina utekl. A ty dvě slečny, co tenkrát byly se mnou se málem pozvracely...