Paví pírko (1987)

"Si taká rozumná?...Ako to povedal? Nie je to moja krv, no predsa mi je z tých dvoch milší." Psychologicky poňatá rozprávka o pravých hodnotách, ktorej kraľuje pán herec Michal Dočolomanský. Jeden chce poznať, druhý chce mať. Ako dieťa som na tom vyrastal, ale až ako dospelý som pochopil hĺbku monológov. Ten Očko mi vždy výzorom pripomínal mladého Fredieho Mercuryho a vcelku som aj dokázal pochopiť jeho žiarlivosť. Páči sa mi, že rozprávka ide do hĺbky a nie je prvoplánová. Na druhej strane je pomerne nudná a len ťažko pritiahne opätovnú pozornosť diváka. Pôsobí skôr ako inscenácia než plnohodnotný film. Tri hviezdy tak akurát. 55%

Jednu hvězdu za pana Lukavského, dvě za ty krásné ženské a víc asi nic, protože pan Weigel mne svou tvorbou naprosto míjí a i tady musel do scénáře dát nepohádkové, možná nadčasové (ale pro mne spíše rádoby) texty. A i jinak je to od všeho kousek od všeho trošku, takový pohádkový trochu mišmaš, ale to není hlavní vada. Tou je - podotýkám z mého hlediska - operně baleťácká poetika.

Vůbec se mi to nelíbilo. Plané a dlouhotrvající žvásty hned na začátku, příšerný český dabing, nebo oba herci v roli synů. Nenapravila to ani slečna Vejmělková. Scénárista asi netušil sám co mínil napsat a tak se ani nenamáhá vysvětlit, kde vzal Očko takovou moc, aby na krále mohl vyvíjet nátlak. Takže jediné co tu za něco stálo byly lokality natáčení. Možná je chyby i v tom, že se mi nepodařilo sehnat kopii s původním zvukem.

Ťažko filozofický príbeh. Rozpravkové boli len kulisy, ale tvorcovia to poňali ako antickú tragédiu na motívy Plavčík & Vratko alias Tri zlaté vlasy a.i.
Hudba len prehlbovala depku z celkovo ponurého deja a nebyť excelentných hercov tak to zabalím po 20-tich minútach. Predabovanie českých hercov mi tiež rezalo uši, ale uznávam že je to o zvyku. 62%

Tento film, resp rozprávka mala všetky predpoklady k úspešnému snímku, ale bohužiaľ sú v nej mnohé faktory, ktoré brzdia entuziazmus a väčší záujem o ňu. Prvým je veľmi nízka dynamika nielen deja, ale aj dialógov a pohybu postáv. Niekedy mi to pripomínalo priam recitačnú súťaž pred tabuľou v škole. Druhým faktorom boli reminiscencie na Plavčíka a Vratka. To bolo neodškriepiteľné a neprehliadnuteľné. Už len v názve  filmu a cieľa nebezpečnej cesty hlavného hrdinu, ktorou mal dokázať svoju odvahu pre získanie milej. Zaujímavá scénka pri morskom brale našťastie mnohé zachránila, ale bolo to stále málo, aby sa to vyrovnalo vtedajším najlepším snímkov.