Neznáma Antarktída (2007)

V hlavnej úlohe opäť Peter Valušiak, tentokrát sa ale peklo Severného pólu, ako v 118 dní v zajatí ľadu, nekoná. Film má skôr meditačný rozmer, chápem takisto vsuvky rozhlasových správ, ale ich kadencia ma po čase začala vyrušovať. Takisto typická chyba Barabášových filmov - kolísavé tempo, kde chýba finálne vyvrcholenie a katarzia, ale expedícia sa nerobí kvôli filmu, to film sa robí kvôli expedícii. Inak nádherné zábery na absolútne neokukanú antarktickú prírodu, to je najväčšou devízou. Za tri a pol hviezdy, okrúhlim na štyri.

Nemali sme peniaze, tak tam poďme pešo.(Toto zahlásil jeden z účastníkov expedície.) Na to, v akom extrémnom prostredí sa to všetko odohráva, má film pomerne málo šťavy. Bude to tou belobou zo všetkých strán, chodením, ťahaním saní a to všetko dookola. Na najvyšší vrchol Antarktídy sa už Barabáš nevybral, takže odtiaľ filmový materiál nie je. O niečo viac ma zaujal dokument o dokumente zo série Dialóg s planétou o výpravách k pólom, ktorý nasledoval.

Celosvetovo prvý výstup z kraja Antarktídy na jej najvyšší vrch Mount Vinson alebo inak nazývaný Vinson Massif bez podpory je opäť niečo skvelé ohľadom ľudských schopností, ohľadom dobrodružstva, že niečo niekto dokázal prvý, aj keď to hraje úlohu iba čo sa týka bezvýznamných ľudských štatistík. Určite sa to nevyhne porovnávaniu so starším podobným dielom 118 dní v zajatí ľadu. Toto až tak extrémne nevyzeralo, aj keď to určite sranda nebola pri približne -50°C a vetrom ako pri víchrici. Tomuto dielu chýbala iskra, opis diania, dosť veľká časť je priam nudná a nezachraňujú to ani tie správy asi z rádia, je to opäť len ako taký výlet bez hlbšieho zmyslu, proste také dobrodružstvo niečo zažiť, skúsiť svoje možnosti, zároveň niečo pre našich ľudí natočiť, pretože väčšina na to peniaze nemá a keby mala, tak by sa asi tamojšia príroda rýchlo zničila alebo by stálo veľa úsilia a peňazí to udržiavať. Film podľa mňa priemer ako u väčšiny Barabášových diel.

Po niekoľkých zimných putovaniach, spaní v stanoch či záhraboch, fungovania v mínusových teplotách mi príde iba trochu škoda, že sa viac Pavol nevenuje tomu fungovaniu. Čo to znamená pripraviť sa na takúto expedíciu. Ako riešia vodu (topiť ĺad niekoľko týždňov znamená, že vo vode nie je dostatok minerálov, čím to dopĺňajú), ako jedlo (kedy teplé, kedy studené, ako často, ako veľa), ako spanie (vyzúvajú sa do spacákov, ako veľmi naobliekaní spia? aké sú triky aby sa aspoň ako tak vyspali pri takých mínusových teplotách)... vtedy by to malo pre mňa ešte ďalší rozmer, ktorý by mohol byť pre ľudí nielen zaujímavý ale aj užitočný. A nebolo to veľmi ani v 118 dní v zajatí ľadu...Preto dávam iba 4.

Novinského hudba podfarbuje ticho. Cinkavé zvuky rezonujú v obraze, ktorý sleduje piatich ľudí šlapajúcich cez nehostinné a opustené územie Antarktídy. V hlave sa mi vynára obraz Carpenterovej Veci. Nikde ani náznak života. Jediné čo spája hrdinov so svetom sú rádiové správy. Práve tento prvok obohacuje film o nový rozmer. Sledujeme totiž ako svet, ďaleko od hlavných hrdinov funguje. Stále je plný problémov, katastrof, prevratov a terorizmu, zatiaľ čo hrdinovia tohto filmu, bojujú s chladom a tichom, ktoré je všade prítomné. Ďalšia z expedícií, ktoré posúva hranice poznania človeka ďalej. Aj napriek tomu, že sa počas cesty nič nedeje - rozhodne sa to nedá porovnať so 118 dňami v zajatí ľadu, kde boli ľadové medvede a topenie sa ľadu na dennom poriadku, má film tempo - umocnené strihom, a výpovednú hodnotu - umocnená prázdnotou, ktorá ho robí zaujímavým. Ako divák rozmýšľate nad odvahou a silou týchto ľudí, ktorý dokazujú sami sebe, čo všetko dokážu. Na tomto stavajú Barabášové filmy a je to obsiahnuté aj tu. Keď lietadlo odlieta s tohto neobjaveného kontinentu a my sledujeme biele pláňe, rezonuje v nás zvláštny pocit dosiaľ nevídaného. Neklamný znak že film splnil svoj účel.