Návrat domů (1978)

Tento film, ktorý bol vo svojej dobe považovaný za veľmi dôležitý, sa pokúša preskúmať dopad vojny vo Vietname na tých, ktorí v nej utrpeli zranenia, a na manželky, ktoré zostali doma. Je pomerne podnetný a prináša zaujímavé myšlienky o tom, prečo si ľudia ospravedlňujú vstup do vojny, ale samotný dej je veľmi stereotypný a je príliš ľahké pochopiť, kam smeruje. Film je trochu sentimentálny a ku koncu by sa dalo dokonca povedať, že je aj „kazateľský“, no napriek tomu je to dobrý film. 6/10

O vojne vo Vietname sa toho natočilo veľa. Aj o traumách, sklamaniach či hneve amerických vojakov po návrate domov do vlasti, ak mali toľko šťastia, že boje (nielen) v nehostinných džungliach prežili. K viac osobne ladeným príbehom o Vietname bez Vietnamu patrí aj snímka režiséraHala Ashbyhoz roku 1978. Dvojhodinové dielo sJane FondouaJonom Voightomv hlavných úlohách, hoc ocenené troma Oscarmi a dvoma Zlatými glóbusmi, nemilo prekvapuje. Príbeh s dôrazom na postavy a ich prežívanie totiž nedokáže adekvátnym spôsobom na diváka zapôsobiť. Venuje sa síce obsahovo relatívne silným témam, o tom niet pochýb, ale spôsob, akým ich prezentuje, je mimoriadne slabý. Áno, na film o vojne vo Vietname, respektíve jej dôsledky, nutne nie je potrebný Vietnam a akčne ladené vojnové scény, ale výraznejšiu psychológiu by Ashbyho snímka potrebovala ako soľ. Ale keďže v ňom absentuje, nevýraznými sa veľmi ľahko stávajú aj postavy, o ktoré divák postupne stráca záujem. Tak, ako ho stráca aj o takmer celý film. Obsahovú slabotu, pomerne chabú "sedemdesiatkovú" štylizáciu a nanajvýš priemernú technickú stránku ako-tak kompenzuje dobrý dobový soundtrack a Voightov monológ v závere snímky.Coming Homeje ale filmom, ktorý ani zďaleka nedokáže zužitkovať potenciál svojho námetu. Ide o celkovo slabé dielo, o to viac negatívne vytŕčajúce medzi ostatnými počinmi o vojne vo Vietname.

"Thank you for the... for the ríde."Bezútešná dráma so silným protivojnovým posolstvom. Je v podstate obžalobou americkej spoločnosti, ktorá svojou debilnou vojnovou propagandou nahnala mladých mužov na jatka a keď sa tí vrátili ako mrzáci (po telesnej i po duševnej stránke), tak sa na nich zvysoka vykašľala. Okrem silného obsahu sú ozdobou filmu i herecké výkony, najmä ústrednej trojice Jane Fonda (Sally Hyde), Jon Voight (Luke Martin) a Bruce Dern (Bob Hyde). Mimochodom, u Jona Voighta som bol prekvapený jeho silným osobným šarmom a u pôvabnej Jane Fonda ma zase miestami iritovali tie jej nemožné účesy, ktoré ju vedeli celkom slušne zohyzdiť. Napriek horeuvedeným výrazným kladom filmu mi ale jeho štýl príliš nesedí a vyzerá to tak, že mi celkovo veľmi nesedí ani filmársky štýl Hala Ashbyho (po zhliadnutí jeho troch slávnych filmov to už hádam môžem konštatovať), inak nepochybne kvalitného režiséra. Môže za to jednak ten nevábny, mdlý vzhľad (akýsi hmlistý obraz), ale trebárs i ten nezaujatý spôsob rozprávania, ktorý nenecháva veľa priestoru na lepšie vykreslenie postáv. Nepochybne výborný je dobový soundtrack filmu (len občas máličko obohraný), ale to je niečo, čo proste ide s danou dobou (tá jednoducho nepusti), takže to veľmi nemôžem označiť za zásluhu tvorcov."And I wanted to be a war hero, man, I wanted to go out and kill for my country."

O vojne bez vojny, no zato o následkoch. Skutočne "smutné", no realita nebýva vždy veselá. "Návrat domov" je solídnou sondou do hláv tých, čo sa obetovali pre niečo, čo nemalo takmer žiadny zmysel ani výslednú hodnotu. Od stola sa tým kokotom kadejakým so zlatými frčkami výborne "manévruje" s magnetkami. No a takto podopadali tí chudáci, ktorých majú v rámci systému ako povojnových veteránov, totálne na kokote .. "krása", tomu sa povie satisfakcia. Čo sa filmu týka, žiadnych bojov sa divák nedočká, ide "len" o celkový nádych v námete a ten je vyobrazený veľmi, ale že veľmi solídne.

Sedmdesátkové osvícenství. V nitru rebelujících, feminizujících, anti-válečných a jiných silných politických proudů tady září upřímná romance dvou lidí ztracených ve všem tom zmatku kolem. Mám pocit, jakoby se prostě jen zapnula kamera a zbytek se jel intuitivně. Citlivost a naturálnost. To je ono. Tahle dekáda v tom byla jasná, pak to sem tam v různých obdobích a proudech navazovalo dál. Možná se taková progresivita někdy zas v nějaké další formě v kinematografii zjeví, kdo ví. Ale bylo by to fajn.