Kirišima, bukacu jamerutte jo (2012)

FilmKirishima, Bukatsu Yamerutte yorežiséraDaihachiho Yoshiduz roku 2012 sa od začiatku veľmi nenápadne "hrá" s divákom. Stavajúc na zmiznutí populárneho študenta Kirishimu (ktorý sa v snímke ani raz neobjavuje), po ktorom pátra prakticky celá škola, sa v podstate nevenuje ani tak jeho zmiznutiu, ako vplyvu, ktorý táto udalosť má na pestré sociálne skupiny, tvoriace živý "organizmus" vzdelávacej inštitúcie. Zachytávajúc krátky výsek niekoľkých dní, využívajúc viaceré uhly pohľadu, vzniká mozaika tvorená pestrými charaktermi zo širokej škály školskej hierarchie - počnúc "vydedencami" z filmového krúžku, pokračujúc populárnymi dievčatami a končiac športovcami. Hoci na papieri je Yoshidova snímka "typickým" stredoškolským filmom, spôsob, akým je natočená, jej dodáva jedinečnú sviežosť, ktorá je zvýraznená skutočnosťou, že sa odohráva vo vždy zaujímavom prostredí japonskej školy. V tomto prípade navyše dielo dokáže ťažiť aj z nevyrovnanej chémie medzi postavami, vytvárajúc pocit autenticity sociálnych skupín dospievajúcich adolescentov. Paradoxom príbehu je, že divák prakticky celý čas čaká na zásah hýbateľa - Kirishimu, ktorý ale neprichádza. Až na konci vychádza najavo, že obsahovo dôležitejšie, než Kirishima, je všetko ostatné. A tu do istej miery vzniká problém. Hoci v princípe Yoshida prináša divákovi veľmi dobrú stredoškolskú snímku - scenáristicky aj technicky zvládnutú - jej nie až natoľko výrazným záverom môže mierne kaziť inak pozitívny dojem. Samozrejme, dá sa polemizovať, do akej miery je záver zamýšľanou katarziou, ktorá povyšuje myšlienku celého filmu, zameriavajúc sa na úlohu a zmysel jednotlivca v rámci homogénneho celku, nech už ním je stredná škola alebo japonská uniformná spoločnosť.Kirishima, Bukatsu Yamerutte yodisponuje nápaditosťou, ktorú dokáže schopne preniesť do príbehovej praxe hneď z viacerých uhlov. Snímka režiséra Yoshidu sa možno pre niektorých divákov síce konči rozporuplne, ale ako remeselne aj herecky zvládnutý celok si napriek priemernosti (ktorej nechýba veľa k nadpriemernosti) nezaslúži výraznejšiu kritiku.

Mám z tohoto presne rovnaké pocity ako zo snímkyTwo Thirty 7. Kamera skvelá, komorná atmosféra tiež neuškodila ale všetko je zbytočné keďže sa zobrazuje iba nič nehovoriaci rutinný život Japonských stredoškolákov. Zábery z rôznych uhlov pohľadu v ten istý čas boli skvelé, akoby zachytávali rozpoltenú osobnosť režiséra. Avšak zábery neboli tak umelecké aby som sa vyžíval v ich zachytení. Čo už. Netvrdím, že je to úplná nuda ale čakal som trocha viac. Za najlepší záber považujem určite koniec v ktorom amatérsky kameraman/študent zachytáva bitku medzi jeho hercami a týmom volejbalistov. Ten moment keď si predstavuje ako natáča skutočný zombie film zo všetkými gore alá George Romero sa podaril. Ináč až do konca nič. Posledný klinec do rakvy mi udelil výrok postavy Kirišimu ktorého ani raz neuvidíme.. Výrok znel nejako tak, že tvrdil nech študenti nežijú mimoškolskými aktivitami ale nech prežívajú vlastné životy. Umreli by nudou.

Nie zlé, len rozkúskované a mozaikovité. Ako výňatok zo života teenagerov je to okej. Dozvedáme sa ich osudy skrze iné uhly pohľadov, ale k nejakému vyústeniu neprídeme. Nakoniec len zisťujeme, že to čo vyzeralo ako hravosť ideálov je vlastne akási túžba uniknúť a každý osud poznačuje taký ten smútok prechodu z detstva na dospelosť. Čo samozrejme nie je zlé, len sa mi to žiadalo pozorovať na jednej konkrétnej postave a nie na desiatich. V seriálovej podobe možno. Tu ma to nebavilo. Aspoň nie do takej miery, že by mi to sprostredkovalo niečo čo som nevedel. Každopádne baby pekné, bol tam Tsukamotov Tetsuo a bola tam akási nostalgia. Znesiteľné.

Keď si vezmete puzzle filmy, respektíve filmy, kde sú udalosti zobrazované rôznymi rozprávačmi, väčšinou sa jedná o formálne, vážne machrovanie. O to väčším prekvapením je, že japonský film o stredoškolákoch, mimochodom ešte k tomu nakrúcajúcimi zombie horor (ono je to komédia, samozrejme), tak vôbec nepôsobí. Prípad Kirišima je maximálne svieži, úprimný, rýchlo ubiehajúci film o dnešnej mládeži. Jednotlivé scény sú tak dobre natočené, že mi ani nevadilo, že som dej úplne nepochopil a že sa zaobídem aj bez kreslenia si časových a vzťahových grafov. Našťastie, pretože s japonskými menami by to nebolo najjednoduchšie. Mám rád navyše filmy, ktoré neriešia, či sú artom, alebo komerciou.

Japonský film ze školy (kde všichni studenti vypadají nebezpečně podobně a jsou neskonale nesympatičtí) s několika pohledy na pár událostí, jehož hlavním sdělením je (ne)smysluplnost po-školních aktivit; kulturním specifikem, na které mají v Japonsko zvláště silné vzpomínky, jinak si nedokážu vysvětlit přítomost tohoto (?) fenoménu v takové míře v řadě, a zvláště animované, kinematografii tohoto regionu. Jako film o po pár dní nepřítomném jednotlivci a následků toho je Případ Kirišima poměrně zajímavým vhledem, ovšem postrádajícím zkušenějšího režiséra nebo lepšího dramaturga. Nejzajímavějším momentem se tak stane, když jeden z protagonistů navštíví v kine Tetsua.(29.01.2015)