Janie Jones (2010)

Tento nenápadný film je ako jazda na poníkovi, žiadny divoký adrenalín nečakajte. Ale keď sú výhľady na krajinu pekné, je jedno na čom sa veziete. 
Alessandro Nivola tu hrá rockovú hviezdu, ktorá má to najlepšie už za sebou a jedného dňa sa dozvie, že jedna z jeho fanyniek si pred rokmi od neho odniesla čosi viac, než len autogram. Po koncerte naňho čaká dcéra. 
Možno si poviete, že tento príbeh nie je ničím originálny, ale mňa to aj tak dostalo.
Režisér je zároveň autorom scenára a v niektorých bodoch sa inšpiroval vlastným životným príbehom. Tiež sa so svojou dcérou stretol až keď bola staršia (mala 11) a tento film jej venoval. Dokonca s ním na filme spolupracovala ako asistentka réžie. 
Aj keď film pôsobí často dosť ťažkopádne až trápne v niektorých scénach a dialógoch, viem si predstaviť že podobne trápne sa to mohlo odohrať aj v realite, takže nakoniec je to vlastne podané presvedčivo 🙂
Malá Abigail Breslin je veľmi sympatická. Jej postavu pomenovali podľa piesne od The Clash. (No neviem, či by som sa takému menu tešila, keďže skutočná Janie Jones nemá extra lichotivú povesť.) 
Jej filmový tatko Nivola je zas pre mňa veľmi uveriteľnou rockovou hviezdou s dostatočne veľkou charizmou. (A keďže sa tu strašne podobá na jedného z mojich najobľúbenejších hráčov USA Survivoru, nemôžem byť už viac spokojná 😃)
Obrovský bonus v obsadení je jednoznačne aj Peter Stormare ako manažér kapely. 
Z hudobnej stránky taktiež nemám dôvod protestovať. Pesničky sú veľmi príjemné.
Nie je to luxusná čokoládová torta, ale taký fajny chleba s džemom. Domáci. Ktorý si ešte rada kedykoľvek namažem.

Skrachovaný rocker trtkal sfetované fanúšičky a jeho genetický fond sa preniesol, len o tom pekných pár rôčkov nevedel. A teraz si hľadá cestu k novému človeku z jeho krvi. Nič prekvapivé, téma predstavená mnohokrát. V tomto prípade nevýrazné spojenie s podpriemernými hercami a možno priemernými piesňami, pokazenými tým, že truľo gitarista sa musí v každom bare, v ktorom hrá, akosi pobiť. Alebo skôr nechať zmlátiť. Napriek tomu to celé zlepené akosi funguje a fakt človek dostane aspoň taký priemerný zážitok hoci sa celý čas pozerá na párvýrazových polôhAbigail Breslin,ktoré mánaučené už od batoľaťa.

Najlepsie filmy su tie, ktore tvoria tzv. obycajny pribeh. Oj je skracovana hudobna hviezda a nevie co, kto kedy a s kym. Dozvedel sa ale, ze ma dceru a .. film sa moze zacat. Reziser David M. Rosenthal /Single shot 2013, Perfect Guy 2015/ natocil film plny posmutnelej nalady, vybornych pesniciek, ale celkoveho pozitivneho vyznenia. 89 %

Mohl to být pěkný film, muzikantské road movie ozvláštněné dcerou na krku, kdyby ovšem nebyly dialogy (a potažmo celý scénář) tak zoufale odbyté a prvoplánové. Nivola si své uhrál (a na rozdíl od Abigail na tu kytaru opravdu uměl), ale proboha třináctiletou Breslin, která ovládá jen tři výrazy tváře (naříkající štěně, smutné štěně, zubící se štěně - jo, pro osmiletou dětskou roli to stačí, ale ne pro hlavní ženskou roli dospívající dívky), nemůže režisér jen nechat odříkávat stále dokola jo, jo, jo! 35%

Hezký a vlastně dost obyčejný příběh ze života, který se může stát jakékoliv rockové hvězdě. A důležité je vnímat to, jak se taková hvězda pak zachová, když nastane takový problém. A asi málokdo se zachová tak, jako starej Jones, když zjistí, že na světě už je přes 15 let jeho dcera, o které do té doby neměl ani ánung. Celkově, i když je ve filmu plno smutných momentů, je tenhle film vlastně dost pozitivní. Místy i melancholický. No a hudba samotná? To je panejo třešnička, že i ta největší třešeň na jaře osetém stromě by byla oproti téhle prd.