I'm Not Ashamed (2016)

Film je oslavou jedného mladého života, ktorý sa zbytočne skončil predčasne. Je samozrejme i nábožensky založený, ale na tom nevidím nič zlé. Konanie dobra nepovažujem ani za stupídne, ani sa sentimentálne. Vcelku je teda dobré, že takýto film vznikol. Čakal som len viac v rámci samotnej tragédie na škole, viac o vrahoch, čo tomu predchádzalo i ako to celé prebehlo. Dej tu bol však zameraný len na jednu postavu, a preto niektoré dôležité informácie neboli ponúknuté.

Ak mám pravdu povedať, čakal som, že to bude oveľa oveľa horšie, ale musím uznať, že som v podstate milo prekvapený. Každému je od začiatku jasné ako tento film skončí, ale tomu koncu predchádzalo množstvo životných osudov každej z 13 obetí. A tento film je venovaný jednej z nich - Rachel Scott. Najviac som sa obával toho, že to zas bude nehorázna kresťanská agitácia, ktorá bude dominovať celému deju. Ale našťastie tomu tak nebolo, hoci tá kresťanská stopa tu bola v podstate dosť výrazná, avšak skôr takým nevtieravým a znesiteľným spôsobom. Rachel bola väčšinu príbehu v pokušení a dilematickom rozpoložení, o tom či je lepšie byť samou sebou alebo len lacnou kópiou jej kamošiek. A to bolo na tom celom filme najlepšie. Scéna ako sa prechádza po hrane strechy a pochybuje, to bol rozhodne TOP okamih celého filmu. Čo sa týka pointy na konci, s tým sa až tak nestotožňujem. Hoci sa nám snažili nahovoriť, že Rachelina smrť bola v konečnom dôsledku prínosnejšia ako jej život... ja sa otvorene pýtam "Kde je Boh, aby zastavil takéto zverstvá páchané na nevinných ľuďoch?".

Krasne svedectvo, svetlo v tomto tmou zasmradenom svete. Je mi fakt luto zobrakov, co na tento film napisu 'odpad' a 'agitka'. Sedite na rozkvitnutej luke plnej kvetov, svieti slnko, mate tyzden volna a milovana zena vam prave sepka, ako vas miluje. No a co povie klasik-retardak? Agitka, dojak. Napluje zene do tvare, otvori pivo a ide domov, zatiahne zavesy a kukne si horor - pretoze "svet stoji i tak za hovno". Duchovny zobrak sa to vola a lieci sa to tazko. Vazeni, kto hlada Boha, pretoze poznal uz tu na zemi peklo, otvorte si Bibliu a citajte. Ako iste viete, Boha NIE JE VIDNO, pretoze by sme si nasrali do gati a nemali ziadnu slobodnu volu - takze sa drzi potichu v uzadi. Ale da s Nim hovorit - nez niekto povie, ze na daco, co sa neda vidiet, neveri, MUSI predsa vediet, na co to vlastne neveri, koho to vlastne odmieta. Ale ako to moze neverit a odmietat, ked nikdy neskusal s Bohom hovorit a nic o Nom nevie? Zober si Bibliu a precitaj, skusaj oslovit Boha, trebars mu nadavaj a dozaduj sa odpovedi: ale KOMUNIKUJ - a az potom skonstatuj, ze si ateista s prehladom; zial som skutocneho ateistu nestretol zatial, len samych smejdov, co nemaju nijaku sajnu, ze si robia prdel zo Stvoritela, pretoze jakziv si neprecitali Jeho Slovo. Mi to pride ako dat dakomu mobil na lekara, co zije daleko a moze mu po telefone pomoct - no ale pacient povie 'na tom cisle nikto i tak nie je, je to cista agitka', cislo vyhodi a umrie na nekonzultovanu chorobu. Ad film: ano, je to silne emocne - ale aky kaliber debila ocakava povrazdenie 17-rocnych studentov byt pribeh ku pivu, kde si utrie papulu a skonstauje, ze sa dobre pobavil? Co za chudakov kuka tento typ filmov, len aby potom napisali 'lacna agitka', 'dojak'? Je mi smutno.. 5* jak bic, gratulujem tvorcom - a nechcel by som byt v kozi tych dvoch tvorov, co pobili tych mladych; tomu sa vravi peklo, tu na zemi, takze celkom jasne citit, ze musi existovat aj nebo. Film urcite nie je faktograficky dokument s balistickymi schemami a popisom zbrani, ktore amici veselo predavaju ako pumpu na bicykel. Je to velmi ludsky podany obsah dennicka zavrazdeneho dievcata, ktore samo hladalo - a naslo - Boha, nez ju stihli popravit.

Streľba na americkej strednej škole Columbine 20. apríla 1999 je bezpochyby jednou z udalostí, ktorá šokovala nielen Spojené štáty americké, ale v tom čase aj celý svet. Nepredstaviteľný krvilačný akt uskutočnený dvoma študentami - Ericom Harrisom a Dylanom Kleboldom. Z pomedzi trinástich obetí, ktoré zahynuli guľkou zo zbraní týchto dvoch strelcov, bola tou nešťastnou prvou Rachel Scottová (Masey McLain). A práve o nej je tento film. Formou zápiskov v denníku máme možnosť sledovať dianie v jej živote od augusta 1998 až do osudného dňa v apríli nasledujúceho roka. Napriek všetkým problémom, ktoré mala, dokázala vždy pomáhať iným a aj vďaka svojej silnej viere v Boha, sa snažila ľudí naviesť na tú správnu cestu. A jej viera ju neopustila ani v tej najťažšej chvíli. Poďme to všetko zhodnotiť postupne. Samotný námet natočiť film, v ktorom sa hovorí o Columbine a používajú sa skutočné mená zainteresovaných ľudí, oceňujem. Aj keď je filmov na tému "school shootings" viacero, v žiadnom z nich som sa nestretol s priamym použitím mien a názvov z 20. apríla 1999, aj keď je jasné odkiaľ všetky tieto filmy brali smutnú inšpiráciu. Dejová línia vychádzajúca zo základu reálnych zápiskov z denníka Rachel Scottovej je takisto niečo, čo sa mi svojim spôsobom páčilo. Svojim spôsobom preto, lebo nie som kresťan, takže by sa mohlo zdať, že mi prehnané spomínanie Boha, Ježiša a kresťanstva bude prekážať, ale sám som sa pristihol pri tom, že tomu tak vôbec nebolo. Niektoré interpretované zápisky boli dokonca veľmi zaujímavé a prinútili ma sa hlbšie zamyslieť, čo je vec, ktorú si na filmoch veľmi cením. V deji však nájdeme aj niekoľko nezrovnalostí a momentov týkajúcich sa najmä Harrisa s Kleboldom, ktoré nie sú tak úplne pravdivé. Napríklad jednou z faktických chýb je tá, že bomby, ktoré nainštalovali v školskej jedálni, nepriniesli v čase, keď v nej nikto nebol, ale za "plnej prevádzky" ako to možno vidieť aj na záberoch z bezpečnostnej kamery. Tvorcom filmu však možno tieto menšie či väčšie nezrovnalosti so zavretými očami prepáčiť. Predsa len hlavná podstata celého filmu tkvie v niečom inom. Herecky sa na to takisto dalo pozerať,Masey McLainje veľmi sympatická a vidno, že sa do role Rachel naplno vžila. A to možno povedať aj o ostatných hercoch a ich výkonoch. Samozrejme, že sa nejedná o vždy dokonalé výkony a sem-tam vidno aj slabšiu chvíľku.I'm Not Ashamedje možno kresťanským filmom, ale do takej miery, že to nemôže nikomu prekážať. Vyslovené myšlienky z denníka Rachel Scottovej v sebe nesú skutočný odkaz a naozaj sadotkli miliónov ľudí po celom svete. Je to zachytenie tragédie na Columbine z iného pohľadu, ktorý je možno verejnosti menej známy. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo dať tomuto filmu šancu. Môžem povedať, že v ňom určite neuvidíte žiadne známe herecké tváre, Oscarové výkony a ani zobrazenie masakry. Môžem ale povedať, že sa divácky jedná o pomerne silnú drámu, ktorá možno spustí aj vaše slzné kanáliky.

Mám rád kresťanské filmy. Rád počúvam argumenty za a proti niečomu. Lenže tento film stojí a padá na emóciách. Teraz nehovorím o emóciách týkajúcich sa Columbine, ale o Racheliných osobných emóciách a skutkoch. Tie buď diváka zasiahnu alebo nie. Film sa mi zdal trochu prehnaný a mnohé vedľajšie postavy boli afektované. To, čo Rachel robila, bolo krásne, ale len málo ľudí to chce robiť a ešte menej to dokáže. Súcit v kresťanskom slova zmysle, je obetou pre druhých a na to najprv musíte byť vysporiadaní sami so sebou. To je ťažká, neraz celoživotná vec.