Déšť padá na naše duše (2002)

Priznám sa, že počas môjho výletu do Balcovej filmografie ma najviac bavilo sledovať, ako sa s každým ďalším celovečerným filmom režisér postupne zbavoval onej výraznej civilnosti svojho debutu a snažil sa o vytvorenie oveľa silnejšej autorskej estetiky. Jeho posledná celovečerná hraná snímka v sebe ukrýva odlesky drzosti námetu, ktorú Balco naplno prejavil vRivers of Babylon. Nežne snímaným príbehom dvoch zlomených bytostí na úteku miestami preznievajú motívy z BessonovhoLeona(trochu lolitka, trochu dieťa dospelým a dospelý dieťaťom) či BeineixovhoIP5(príroda, spiritualita, hľadanie samého seba). Postavy vDaždiby si však zaslúžili prepracovanejší a hlbší náhľad do ich svetov, pretože rozhodne je čo skúmať. Taktiež by to prispelo k vytvoreniu silnejšieho puta medzi postavou a divákom – zranené bytosti čerpajúce silu jeden z druhého a hľadajúce svoje miesto vo svete sa na plátne neobjavujú po prvýkrát. Vedľajšie postavy sú oproti hlavným navyše trochu zanedbané a pôsobia plocho a stereotypne (najmä prevádzač). Výnimkou je cestovateľ v čase v podaní Stana Dančiaka. V Balcovom filme sa nevinná naivita stretáva s bolesťou a pochybnosti so zázrakmi – sú to práve tie momenty, ktoré rozpúšťajú nekonfliktnú civilnosť jeho prvých dvoch filmov a obohacujú jeho rukopis o väčšiu hravosť i chuť k experimentu, ktorej zárodky sú badateľné už vLete asfaltového holuba.Dážďvšak miestami naráža na veľkosť vlastných ambícií – podnetný obsah, nešťastná forma. Kontrast medzi akčnými a kontemplatívnymi scénami je nevyvážený a snímka po čase začne pôsobiť nudne a monotónne. Film priebežne ťahá dole aj jeho banálny soundtrack. Rózsa komponuje na efekt a prvoplánovo, čo častokrát pôsobí vyslovene komickým dojmom. Absentuje použitie výrazných a zapamätateľných motívov, ide skôr o "zvukovú vatu".  Nevyužitý potenciál.

"Keď budem mať osemnásť, dám sa pokrstiť v kostole na Vanesa alebo Brenda. Budem si robiť, čo chcem. Asi budem kurva. To najlepšie vynáša."Film režiséraVlada BalcaDážď padá na naše dušez roku 2002 možno vďaka jeho príbehu snáď ešte viac ako drámu označiť za road movie. Road movie, ktoré sleduje vývoj netradičného priateľstva medzi väzňom na úteku Jokom (Erik Ollé) a školáčkou Kikou (Kristína Svarinská), ktorú viac-menej omylom uniesol. A zároveň road movie, ktoré sa síce snaží byť ľudské, ale veľmi mu to nevychádza. Práve na zachytenie toho dobrého v (takmer) každom človeku sa režisér Balco orientuje a približuje osudy postáv (a to nielen tých hlavných), na ktoré sa v živote veľa šťastia neusmialo. Divák však nemôže povedať, že by naň príbeh - či už ľudsky alebo akokoľvek inak - výraznejším spôsobom zapôsobil. V diele sa síce veľa rozpráva, ale jeho výpovedná hodnota je, bohužiaľ, v konečnom dôsledku veľmi slabá. Napriek tomu, že Balcov film so sebou určite nesie nejaký odkaz, jeho sila je zanedbateľná. Z príbehu navyše miestami cítiť, akoby sa "hľadal", čo badať najmä v scénach s bezdomovcom (Stano Dančiak), ktoré prakticky koketujú takmer až s magickým realizmom. To samo osebe nie je nič zlé, pričom Stano Dančiak podáva na malej ploche solídny herecký výkon, len to do celkového konceptu diela akosi nepasuje. Možno je dokonca aj trochu škoda, že tvorcovia sa nevybrali viac práve týmto smerom. Vo výsledku mohol film dopadnúť oveľa lepšie s tým, že vyniknúť ešte viac mohla aj inak dobre hrajúca Kristína Svarinská, ktorá vo svojej role miestami pripomína Terezku (Dorota Nvotová) zo snímkyOrbis Pictus. Práve Svarinskej herecký výkon je jedným z pozitív Balcovho diela, v ktorom sa mihne viacero známych tvárí.Dážď padá na naše dušeale tých pozitív, bohužiaľ, veľa nemá. Pripočítať k nim možno ešte titulnú skladbu filmu v podaní skupiny Peha. Je ale na škodu, že dielo nedokáže viac dostať napríklad z výpravy v Bratislave a jej okolí. Najväčšmi však dopláca na svoj príbeh, ktorý v praxi nie je taký atraktívny a výrazný, ako by mohlo zdať. Predovšetkým v prvej polovici mu na kvalite nepridáva ani chaotický strih a predabovanie postáv takisto nie je niečím, čo divák ocení.

Určitě bych se nebála srovnávat Balcův filmDážď padá na naše dušes BessonovýmLeonem, který připomenul ve své době skvělé možnosti příběhů zdánlivě nerovných dvojic. Rena a malou Portmanku zde zdařile suplují Ollé a Svarinská, která nám od té doby mnohokrát dokázala, že je skutečně talentovaná a není jen bezprostředním dětským hercem. Poprvé jsem se s ní setkala v seriálechKeby bolo kebyaNesmrteľnía od té doby je její jméno v obsazení určitou zárukou kvality. Balco nám přinesl nevšední slovenskou roadmovie o psanci skrývajícím se v podunajské přírodě. Na poměry tehdy skomírajícího slovenského filmu vznikl projekt, za který se nikdo nemusí stydět, i klasické složky, které malým národním kinematografiím dávají zabrat, jako jsou humor a akce, zde šlapou jako hodinky.

Toto je mocné! Keď si presvedčený o tom, že neexistuje skutočne dobrý slovenský film... a potom uvidíš toto. Vďaka Kristíne Svarinskej to teda musí byť prvotriedne pedofilské pošušňáníčko. Ale nie, tá holka bola fakt dobrá. A okrem toho je to film nádherne zasadený do prostredia dunajských luhov, kde sa tak blízko stretáva post-komunistická džungľa s prírodnou divočinou - a to celé na úzkom páse toho najpodivnejšieho pohraničia, ktoré mám tak rád (srdce). Preto asi ani niet divu, že sa nad ním dojímal už dávno predtým Štefan Uher vo svojom Slnku v sieti. A stavím sa, že práve ním sa Vlado Balco inšpiroval! Dážď padá na naše duše oplýva skutočne unikátnou poetikou, ktorú vytvára jednak toto prostredie, ale tiež bohovské postavičky (môj obľúbený Stano Dančiak tu ide mocné bomby, nech mu je zem ľahká) a miestami také nádychy magického realizmu. Zároveň ma ale zaráža, ako strašne sa slovenský film líši od toho českého. Zdá sa mi, že nenesie zhodné znaky v oblasti štýlovej, produkčnej, no ani v dramaturgii a výbere témat, ktorým sa venuje. Človek by si povedal, že na Slovensku sa bude jednoducho "okukávať", ako sa to robí, od českých kolegov. Ale nie. A na človeka, zvyknutého výhradne na český film, ktorý sa neustále pretláča aj do slovenských teliek, potom takýto zjav pôsobí mnohokrát vyslovene DIVNE. Je fakt, že skôr ako český film, tento film Vlada Balca pripomína takú tú rakúsko-nemeckú (asi skôr televíznu) produkciu. Nenormálne pekný film...

Tedy ta dívčina byla skvělá. Dnes už paní Svarinská to tehdy zahrála naprosto perfektně. A ten mládenec Ollé také, klobouk dolů. Doufám, že není takový i ve skutečnosti. Film jako takový není dějově nic moc. Je to spíše taková psychostudie a tedy je zde občas dost hlucho. Ale dívat se na to dá, i když podruhé bych to musel hodně zvážit. Co do plusu lze ještě započítat dobrou hudbu.