Cure (1997)

Veľmi zaujímavo rozohraná mysteriózna detektívka, v ktorej sa človek extra teší na konfrontáciu vrah vs detektív. Všetko čo k nej smeruje je príjemne záhadné a fantáziu povzbudzujúce. Lenže potom príde na môj vkus moc filozofické rozuzlenie, ktoré na jednej strane zapadlo, ale na druhej strane neuspokojilo. Tie dve hviezdy dávam vlastne s ťažkým srdcom, ale keby som film nevidel, tak by som o nič neprišiel. Takže to sedí.

Zdánlivě obyčejný a pomaleji plynoucí detektivní příběh o záhadných vraždách, kdy vrazi si toho moc nepamatují, jen ví, že během vraždění byli naprosto klidní a mnozí i přiznávají, že neměli sebemenší důvod vraždit. Všechny mordy ale spojuje stejný způsob případně posmrtné zohavení. Detektiv Takabe není příliš velkým psychologem a rozhodně nedá na rady ostatních, zejména kamaráda psychologa, co ho varuje, aby se s podezřelým příliš nevybavoval. Poslední čtvrtina je temná a mysteriózní a svým způsobem docela tísnivá až strašidelná. Konec byl logický. Mně film sedl, ale nejspíš nebude úplně pro každého. Výborná hudba!

Kamera je tu absolútne dokonalá. Kompozícia záberov, pohyb kamery aj strih sú jednoducho „chef’s kiss“. Spôsob, akým je film zostrihaný, ťa neustále núti pochybovať, čo je skutočné a čo nie. Atmosféra a tón, ktoré Kurosawa dokáže vytvoriť pomocou práce so svetlom a tmou, sú fascinujúce. Soundtrack je extrémne účinný, tie nízke, dronové dunivé zvuky vytvárajú neustály pocit nepokoja a úzkosti. Film má éterickú, takmer nadpozemskú, až transcendentálnu a nadprirodzenú kvalitu, akú som v inom filme asi ešte nevidel. Spôsob, akým v niektorých scénach fúka vietor, ako sa udalosti odohrávajú a ako je to celé nasnímané, tomu výrazne pomáha.
Využitie temnoty v tmavých kútoch je mimoriadne znepokojujúce. Neustále máš pocit, že sa v tme môže niečo skrývať. Mamiya má podľa mňa predstavovať akéhosi agenta temnoty – temnoty, ktorá existuje v každom z nás. Uvádza ľudí do tranzu, vyťahuje z nich ich najtemnejšie túžby a núti ich konať podľa nich. Musím však povedať, že jeho správanie pri odpovedaní na otázky sa mi časom začalo zajedať – správal sa ako vzdorovitý, nezainteresovaný tínedžer. Film je skôr pomalý „slow burn“, takže netreba čakať divokú jazdu plnú akcie. Tempo sa ale približne v polovici citeľne zrýchli.
Zvuk je v tomto filme extrémne dôležitý. Zvukový dizajn je výborný, používaný veľmi premyslene a často úplne nenápadne. Náhle strihy sprevádzané hlasnými zvukmi vytvárajú silnú úzkosť a fungujú ako nečakané „jump scares“. Šum v pozadí dodáva scénam nepríjemný, nervózny pocit. Film pôsobí chladne, odmerane a vzdialene. Prostredia sú bez farieb, vyblednuté a často schátrané. Väčšina farebnej palety je monotónna, sivá, čo výrazne podporuje pochmúrnu a tiesnivú atmosféru. Je jasné, že lokácie boli vyberané veľmi precízne, aby zapadli do celkového tónu filmu.
Je to horor, ktorý sa ti pomaly dostáva pod kožu a vtiahne ťa do svojho sveta. Vytvára dusivú, znepokojujúcu atmosféru, z ktorej máš pocit, že niet úniku. Tých pár „jump scares“, ktoré sa vo filme objavia, prichádza úplne nečakane a nespolieha sa na prehnane hlasné buchnutia. Práve preto fungujú tak dobre a zostávajú v pamäti. Mimochodom, mám pocit, že oheň zo zapaľovača má symbolizovať akýsi primitívny stav človeka – podobne ako u prvých ľudí po objavení ohňa. Vtedy zrejme neexistovala morálka ani morálny kompas, ľudia konali čisto inštinktívne, ako zvieratá.
Počas celého filmu v podstate nehrá žiadna hudba, iba v záverečných titulkoch. To ešte viac prehlbuje pocit prázdnoty, izolácie a beznádeje. Je to veľmi zvláštny filmový zážitok, ktorý nemá veľa obdôb. Je rovnako znepokojujúci, nepríjemný, intenzívny, desivý aj pohlcujúci. Určite to nie je film, ktorý si pustíš, keď sa chceš cítiť lepšie, máš zlú náladu alebo si chceš oddýchnuť. Je to skôr meditácia nad temnými pudmi, ktoré v nás driemu. Pohľad na to, čo by sa stalo, keby sme konali bez zábran, výčitiek a kontroly.
V podstate ťa tento film prinúti zamyslieť sa nad sebou a nad životom. Preniká až na úroveň duše a môže byť nepríjemný. V jadre je to film o kontrole – kontroly myšlienok, emócií, moci, činov, života, vôle a túžob. Majstrovsky vytvorené dielo, aké len tak niečo nepripomína. Ťažko sa odporúča, lebo určite nie je pre každého. Ale ak si ochotný sa doň ponoriť, čaká ťa hlboký, silný a nezabudnuteľný zážitok. Je to film, ktorý si po prvom pozretí pravdepodobne vypýta ďalšie. Film, ktorý stojí za to rozoberať a skúmať ešte hlbšie – ak na to máš chuť. Hrubé hodnotenie: 8,5/10.

V Cure se "tomu druhému" Kurosawovi povedlo navodit a udržet opravdu tíživou, nepříjemnou atmosféru. Scény vražd jsou krátké, jaksi neosobní a mechanické, a dále minimální použití hudby zde má také svůj nesporný efekt. Je to celé trochu monotónní, ale mám dojem, že i to byl tvůrčí záměr - podobně jako své postavy, tak i diváky chce tento film zhypnotizovat, a navést si je tam, kde je chce mít. Objevuje zlo nikoliv tam někde venku, nýbrž různě hluboko v každém z nás. Rozhodně jeden z těch snímků, o kterém se dají vést sáhodlouhé debaty - otázkou je, zda o to máte konkrétně Vy zájem. Já ani moc ne.

Cure (1997) je hypnotický a zneklidňující psychologický thriller, který si s divákem hraje na úplně jiné úrovni než většina krimi filmů. Kiyoshi Kurosawa zde mistrovsky kombinuje pomalé tempo, minimalistickou kameru a temnou atmosféru, aby vyvolal pocit, že se něco zlého skrývá hned za rohem – a my jen čekáme, až se to projeví. Příběh sleduje vyšetřování série brutálních vražd, které mají podivně identický rukopis, ale pachatelé jsou pokaždé jiní – obyčejní lidé bez zjevného motivu. Detektiv Takabe (výborně ztvárněný Kōji Yakushem) se při pátrání dostává k záhadnému muži s amnézií, který dokáže pronikat do myslí lidí a vyvolávat v nich temné impulzy. Film nevsází na tradiční hororové lekačky, ale na neustále se stupňující neklid. Dlouhé, tiché záběry a absence hudebního doprovodu umocňují pocit prázdnoty a odcizení, zatímco psychologická rovina příběhu rozkrývá téma manipulace a křehkosti lidské vůle. Cure je fascinující dílo, které se vryje pod kůži a nechá vás dlouho přemýšlet, co je skutečná příčina zla. Je to téměř dokonalý mix detektivky a psychologického hororu – pomalý, ale neúprosný.